philov svet

     Teo sedel v kancelárii, roztvorené noviny, dlhé nohy natiahnuté pod stolom, okuliare posunuté na špičku nosa, aróma rannej kávy mu príjemne dráždila čuchové bunky. Práve sa naťahoval za šálkou, keď vtom zazvonil telefón.

„Šéfe, prepáčte, ale volá pán poslanec Červený a má akýsi rozrušený hlas. Viem, povedali ste mi, že tu pre nikoho nie ste, ale …“

„Prepnite mi ho Marika, to je v poriadku,“ prerušil ju, kým sa nezačne siahodlho ospravedlňovať.

     Počas tohoto vysvetľovania hrala poslancovi do ucha chronicky známa časť z Vivaldiho Ročných období, potom šťuknutím fidlikanti stíchli a tak Červený rovno spustil:

„Máš dnešné noviny?“

„Ahoj. Čo sa deje?“

„Nemôže nás počuť tá tvoja ukecaná Ústredňa? Prečo máš vypnutý mobil?“

„Dokelu, ja, že čo ma nikto neotravuje – sorry, to nebolo na teba – a to som ráno zabudol zapnúť mobil, keď som ho vyťahoval z nabíjačky.“

„No tak ho zapni a zober si noviny. Potom zavolaj.“

„Ktoré?“ opýtal sa Teo, ale jeho otázka už nenašla adresáta. Držal hluchý telefón a rozmýšľal, čo sa to sakra v poslednom čase okolo neho deje.

     Vylovil telefón z aktovky, zapol ho a čakal kým nabehne sieť. Samozrejme hneď potom naskočila správa o neprijatých hovoroch, ktorú ignoroval a vzápätí stlačil šestku – pod ňou mal v rýchlych voľbách uložené Červeného číslo.

„No konečne… Držíš noviny? Na druhej strane…, čítaj – Mŕtvola z jazera.“

„V poslednom čase voláš, len keď niekoho zabijú. Počkaj, počkaj… ááá…, už to mám. Tu píšu, že je to nejaká mladá žena – na tej fotke ale nič nevidno. Prezradíš mi, prečo ma to má zaujímať?“

„Ani meno ti nič nehovorí?“

„Nejaká Vanesa M. Tá zázračná japonská huslistka to asi nebude a inú Vanesu nepoznám.“

„Teo, ty máš pamäť ako východonemecký Robotron z osemdesiatych rokov. Chata –stále nič?“

„A do frasa.“

„Stretneme sa na obede pri starej radnici, alebo niečo máš?“

„O ktorej?“

„O jednej.“

„Mám si zobrať nepriestrelnú vestu?“

„Somár.“

     Adam ležal nahý, krížom cez francúzsku posteľ v Andreinej spálni a počúval monotónny šum sprchy, vychádzajúci spoza pootvorených dverí. Sem tam zahliadol časť mokrého tela veselo sa sprchujúcej Andrei. Pekne opálená zlatistá farba pokožky vzrušujúco kontrastovala s bielou penou sprchového šampónu. Nevedel sa jej nabažiť. Láska, ktorú k nej pociťoval mu spaľovala vnútornosti, niečo nedefinovateľné sa v ňom rozpínalo, až ho miestami zadúšalo. Tak z tohoto bol vážne zmätený. Jedna časť jeho ja sa proti tomuto návalu citov búrila, ale tá druhá sa otrocky poddávala ako pes vyvalený na chrbte s roztiahnutými nohami, odhaľujúc najzraniteľnejšie časti tela. Keby mu teraz pripla na krk obojok, išiel by za ňou aj na kraj sveta. Z rozjímania ho vyrušil jej hlas:

„Niekto tu niečo hovoril o chrbáte. Že vraj ho umyje. Spíš?“

     Keď prišli poobede domov, chcela Andrea vytiahnuť sériu fotografií na tému „Láska kvitne v každom veku, alias geriatrický sexturizmus“ a vyspovedať Adama. Tri dni odlúčenia však spôsobili, že do obývačky doskackali len v spodnom prádle. Slanosť potu ich zahnala pod sprchu a ich ruky boli snáď na každom kúsočku tela toho druhého. Prvé dejstvo sa odohralo za expresívneho hlasového prejavu oboch aktérov v miestnosti, ktorá sa z akustického hľadiska javila najmenej diskrétna. Jeden diel priehľadnej, zaťahovacej steny vyskočil z koľajničiek a s hrmotom sa preklopil na protiľahlú stenu. Zopár krémov sa ocitlo vo vani a niečo spadlo aj na podlahu, kde našťastie mäkká predložka stlmila pád dvoch sklenených flakónov s drahým parfumom. Rozstrekujúce kvapky vody vytvárali mokrý film na veľkom zrkadle, poličkách a všetkých stenách. Ušetrený neostal ani strop, keď vynaliezavý Adam používal prúd vody z masážnej sprchovej hlavice na dráždenie, už aj tak do zbláznenia vzrušenej Andrei. Z dokonale vytopenej kúpelne sa mokrí zrútili do veľkej postele - ruky nechali jemne blúdiť po kvapkách vody rýchlo schnúcich na rozhorúčených telách. Musí sa s ním porozprávať. O chvíľu. Neskôr. Potom...