philov svet

     Tamara poodkladala taniere do umývačky riadu, nechápavo prešla okolo Theodora tváriaceho sa, že je zaujatý akýmsi článkom v novinách a odišla sa prezliecť. Teo zatiaľ premýšľal o Vande. Čo sa vlastne stalo? Je to on, ktorý sa prílišným vyčkávaním pripravil o jej náklonnosť? Bola to Vanda, čo zviedla toho mladého zajačika aby si dokázala, že na to stále má? Alebo to na ňu chalan rozbalil, tak ako to len neskúsená mladosť dokáže – ísť nepremýšľajúc a bezhlavo za cieľom, vsadiť všetko na jednu kartu a padni, aká padne?

„To budeš čumieť do tých starých novín ešte dlho?“ prerušila tok jeho myšlienok Tamara oblečená len v sukni a podprsenke.

     Pozrel na ňu spoza novín skúmavým pohľadom a uvedomil si, že napriek veku je svojim spôsobom ešte stále príťažlivá. Vyčnievajúce bruško a tukové vankúše na bokoch síce tvorili akýsi záchranný pás nad tesne zapnutou sukňou a povolená koža pod bradou jej vytvárala už náznak druhej, ale ešte stále v nej bola tá vysoká voleybalistka, kvôli ktorej sa pred mnohými rokmi tak pobil s tým robustným hádzanárom z jej domovského oddielu. Úzke členky prechádzajúce do pekne formovaného lýtka zostali dievčensky príťažlivé a prsia tvarovo vylepšené podprsenkou ho neočakávane vzrušili. Vpíjal ju očami a rozmýšľal o tom, prečo to medzi nimi už nie je také ako kedysi. Prečo sa dennodenne pomaly odcudzujú a vzďaľujú. Kde sa podela vášeň, s ktorou sa vrhali na seba každú možnú chvíľu, keď boli sami. Je to vôbec pravda? Boli to naozaj oni, ktorí dokázali k sebe vzplanúť v momente divokým spaľujúcim ohňom,  prepletať a zvíjať sa v plameňoch až do úplného vyhorenia, aby neskôr znova nazbierali túžbu, z ktorej rozložili ďalší a potom ďalší požiar? Prečo sa nezmôžu ani len na to, aby niekto z nich prihodil polienko do vyhasínajúceho ohníčka úporne bojujúceho o prežitie pod náporom jesenného vánku života?

„Pôjdeš v tom čo si? Ideš sa prezliecť, alebo budeš len tak tupo zízať?“ praktickou otázkou  ho vrátila na zem a čaro spomienok pominulo.

     Adam mi zavolal práve vo chvíli, keď som rezal cibuľu na mexické chilli con carne. So slzami v očiach som prebral hovor a dohodol večerné stretnutie. Príde ku mne domov, prinesie nové správy o Sofii a pivo k jedlu, na ktoré som ho zároveň pozval. Smelo som očistil viacej strúčikov cesnaku – večer už nikde nepôjdem – spolu sa najeme, pri tenise z Eurosportu a tmavom Guinesse poriešime jeho nový problém. Uistil ma, že jedlo má rád poriadne pikantné, čo vyvolalo vo mne úsmev, s ktorým som sa hneď pozrel na fľaštičku zaváraných ohnivých papričiek - jalapeňos.

„OK, keď pikantné, tak pikantné.“

     Uznávam, že som to trocha prehnal a spotreba čerstvého chleba sa zvýšila dvojnásobne. Hasenie páliacej ústnej dutiny pivom pomáhalo na pár sekúnd, po ktorých sa však rozpútalo ešte väčšie besniace peklo. Obaja červení v tvári sme sa držali hrdinsky a nikto nechcel priznať, čo prežíva. Až do chvíle, keď sa ma rozhodol zradiť môj organizmus a ja som začal hlasno čkať. To uvoľnilo na jedlo sústredenú atmosféru a obaja sme sa začali šialene rehotať.

„No dobre..., prehnal som to. Chcel som ťa vyskúšať, ale ako sa hovorí – kto druhému jamu kope, tak bude spať.“

„Som rád, že si bol prvý, čo to nevydržal – stať sa to mne, budeš celý večer machrovať aký si frajer.“

„Čo Sofia, už ma nenapínaj?“ snažil som sa zahovoriť.

„Mal si pravdu, musím proti nej vytiahnuť jej minulosť, ktorej sa tak bojí.“

„A?“

„Mám orginály dokumentov, ktoré ju môžu usvedčiť z podvodov pri konkurzoch a štátnych tendroch. Je to však taká bomba, že jej zverejnením by si to odskákali aj niektorí vysokopostavení politici a vládni úradníci. Sám ešte neviem, pokiaľ tie chápadlá siahajú, ale teraz som tú chobotnicu podráždil a tuším na mňa zameria svoju pozornosť. Potrebujem notára a  diskrétneho, všetkými masťami mazaného právnika, ktorý sa len tak ľahko nedá zastrašiť.“

„Kamoška je notárka, s tým problém nebude, ale nájsť dobrého nezávislého advokáta – to dá fušku,“ zhodnotil som situáciu, ktorá vládne v právnických kruhoch.

„Nebyť Siegla, ktorý je v tom mimochodom tiež namočený, nemusel by som sa teraz rozhodovať,  čo s tými kompromitujúcimi materiálmi. Keď po mne chcel, aby som ich Sofii potiahol v nestráženej chvíli, ani som len netušil o čo kráča. Teraz mám pekne patovú situáciu. Keď mu ich predám, bude mať Sofiu v hrsti on, ale potom ma ona nechá zaživa stiahnuť z kože. Ak jej ich vrátim, nič jej nebráni v tom, aby vykonala čo si zaumienila hneď ako sa bude cítiť v bezpečí, nehovoriac o Sieglovej odplate. A že by pri tom obaja pociťovali nejaké výčitky, o to sa nebojím. Ak ich odovzdám úradom, tak to si na mne zgustnú všetci, dokonca aj takí, ktorých som zatiaľ nemal tú česť spoznať.“

„Takže čo hodláš urobiť, milý môj priateľu?“

„Vychádza mi z toho zatiaľ len jedno...“

„?“