philov svet

„Doboha, kto je to,“ vykĺzlo poslancovi Červenému z úst a vzápätí z hrôzou zistil, že mŕtveho muža len nedávno videl živého a parádne nasratého. Stiahlo sa mu hrdlo a rozbúchalo srdce. Všemožne sa snažil zamaskovať svoj údiv a obrovské rozrušenie. Nikto nemal vedieť, že nebohého poznal. Do kariet mu nahrávala  ošemetná situácia, v ktorej sa žiadny z prítomných necítil príjemne. Vyšiel v ústrety internistovi Szaniszlovi, využijúc príležitosť vzdialiť sa od mŕtvoly človeka, s ktorým sa ešte pred dvadsiatimištyrmi hodinami rozprával bez svedkov - v neďalekej súkromnej chate.

     Teo ukončil zvláštny telefonický hovor a ťažko vybudovaná nálada bola razom preč. Nedávno sa s manželkou vrátili z nemocnice a po ceste si zaspomínali na časy randenia v pamätnej cukrárni pri oblizovaní jadranskej zmrzliny. Nostalgické spomienky v nich rozdúchali netušené uhlíky lásky. Práve keď si prezerali staré fotoalbumy s čierobielymi fotkami, zazvonil Teovi mobil.

     Hlas v telefóne patril poslancovi Červenému a znel veľmi rozrušene. Nebol konkrétny, ale jeho tajomný hlas neveštil nič dobrého. Naliehavo ho žiadal o stretnutie ešte dnes večer. Miesto ktoré navrhol vyvolalo zimomriavky na Teovom chrbte a zvieravý pocit okolo žalúdka.

     Ako hlavný kontrolór je zamestnancom samosprávneho kraja, čiže verejne činná osoba, ktorej pracovný výkon nesmie byť ničím a nikým ovplyvňovaný. Musí byť nezávislý a nestranný, nesmie podnikať ani byť členom žiadnej strany počas celého obdobia výkonu svojej funkcie. Červený bol poslancom za najsilnejšiu a najvplyvnejšiu stranu v parlamente a tento svoj lukratívny flek, získal Theodor na základe jeho vplyvu. Samozrejme nič nie je zadarmo a tak milý Teo - aj keď papierovo nestraník - vykonával najhorlivejšie kontroly v kauzách týkajúcich sa hlavne opozičných strán. Svojich šetril, v duchu porekadla – vrana vrane oči nevykole. Ocitol sa v súkolí obrovskej mašinérie, kde existujú len dve možnosti fungovania. Buď sa točíš ako všetky ostatné súčiastky a vtedy si pekne olejovaný, alebo sa vzoprieš, nastáva deštrukcia a nevyhnutná výmena. Červený olejoval, Teo sa zvŕtal a stroj fungoval čoby švajčiarske hodinky. Tak prečo dofrasa musí ísť v nedeľu večer za mesto na nejakú odbočku lesnej príjazdovej cesty ku chatárskemu združeniu Rozkvet?

„Slečna Kunzová?“

„My sa poznáme?“ spýtala sa Andrea a začala mať hlúpe tušenie, že to s tým sledovaním, nebol len výmysel.

„Prepáčte, že sa vám nepredstavím, ale moje meno v tomto prípade nie je dôležité, mám vám len odovzdať túto obálku,“ chlapík z potravín, vestibulu a parku – zle odhadnutý ako nesmelý nápadník – jej podával hnedú obálku veľkosti áštyri.

„Čo to je? Pošta pre teba, či čo? Kde máte kamery?“ vzala ju do ruky a pozerala sa mu do očí, očakávajúc vysvetlenie.

Nikto sa nesmial. Neznámy sa tváril nešťastne, uhýbal očami a vyzeral, akoby mal dosť naponáhlo. Nechal ju tam stáť bez odpovede a vzápätí jej otrčil svoj rýchlo sa vzďaľujúci chrbát. Nevedela si vôbec predstaviť, čo vo vnútri môže byť. Mala čudný pocit - určite sa jej to nebude páčiť. Ten pocit v nej vyvolal neznámy svojim podivným správaním a následným, až príliš rýchlym únikom. Roztrhla hnedý papier a uvidela fotky. Malá Kika sedela pred ňou, pozerala veľkými očkami nahor a sem tam tíško zaskučala. Andrea neveriacky prekladala snímky a pocítila miernu slabosť, ktorá spôsobila, že po pár sekundách sa váľali fotografie vypadnuté z jej rozochvených rúk, na asfaltovom chodníku pred domom.

     Róbert ležal v posteli a mal za sebou rušný deň návštev. Po nájazde trojice kamarátov ho prepadla sestra so Simonou, ktoré vystriedala príťažlivá Vanda a tú len tesne minuli jeho starostliví rodičia. Toľko rozličných dobrôt od výmyslu sveta nepojedol ani počas povestných vianoc, keď ako deväťročný skončil na pohotovosti s výplachom žalúdka. Teraz si neželal nič iné, len sa dobre vyprázdniť a potom počúvať z empátrojky obľúbený džezík. S tou nohou vo vzduchu sa nedokázal pohnúť a tak privolal zvončekom pomoc. Do izby po chvíli vkĺzla jeho čerstvá kamarátka z radov personálu – prírodou štedro obdarená sestrička Ágika.

„Idem ti zjesť DE-LI-SÚÚÚ,“ oznamovala veselo od dverí.

„No to by som privítal. Toľko jedla, čo mi sem dnes nanosili, by nakŕmilo všetky deti z Angoly na mesiac. Kľudne sa ponúkni.“

„Držím dietu. Nemôžem už po siedmej nič, okrem vody.“

„Potrebujem sa dostať na WC, odopneš ma? A rád by som sa aj osprchoval.“

„Pre pacienta všetko. Idem zobrať kľúčik od našich toaliet. Asi ti bude treba umyť chrbát, tak nech nás nikto neruší,“ žmurkla na neho s úsmevom a za vlnenia impozantného pozadia sa vzdialila z izby, zanechajúc v nej ženami rozhýčkavaného Roberta.