philov svet

     Adam sa už štvrtú noc vôbec nevyspal. Aj teraz spotený a vystrašený hrôzostrašnými snami vypliešťal oči do nočného prítmia svojej spálne, v ktorej cez privreté žalúzie slabo blikalo oranžové svetlo z neďalekej križovatky. Ukrýval v sebe strašné tajomstvo. Keby tak mohol vrátiť čas o niekoľko dní späť. Keby sa do toho nebol zaplietol. Keby...

     Zobudilo ma zosiľňujúce vyzváňanie mobilného telefónu, ktorý som na noc zabudol vypnúť. Tak mi treba. Melódia, oznamujúca hovor niekoho zo skupiny priateľov, rezala nočné ticho ako britva. V prvom momente som si v pude sebazáchovy a ochrany sluchu priložil vankúš na hlavu a dúfal, že telefón zmĺkne. Spím málo, ale tých obligátnych päť hodín si rád vychutnám nikým nerušený, hlboko ponorený v hladine théta, niekde ďaleko od reálne prebiehajúceho sveta. Zelené číslice digitálneho budíka ukazovali - tri štyridsať. Komu drbe o tomto čase? Nepoužívam odkazovú schránku, takže presmerovanie a tým aj vyslobodenie od - do nočného ticha kvákajúceho Kollera z Lucie - sa akosi nekoná. Rozospatým zrakom neviem identifikovať číslo ani meno volajúceho, blikajúce prťavými písmenkami na vysvietenom displeji a tak namrzene zavrčím:

„To som bohovsky zvedavý, čo je také dôležité o trištvrte na štyri…“

„Prepáč, zobudil som ťa?“ v reproduktore zašveholil previnilý Adamov hlas.

„Ááále, čo si. Kdežééé. Už dobrú polhodinu si hryziem nechty od nedočkavosti, prečo nevoláš. Ak to nie je otázka života a smrti, tak budeš pred ňu postavený, keď ťa dostanem do rúk. Diga me, que pasa, amigo?“

„Už to nevydržím! Môžem prísť? Niekomu to musím povedať!!!“ zúfalo zahučal.

„Čóóó?! Ty sa potrebuješ vyrozprávať?! Adam, mám ťa rád ako kamoša, ale začínaš mi pripomínať tie obstarožné sliepky, ktoré chodíš po večeroch venčiť. To nemôže počkať do rána? Ja som myslel, že ti ide o život…“

„Tak sorry. Som v koncoch… myslel som, že… zabudni na to… prepáč, spi ďalej…“

     Telefón zmĺkol a mňa celkom prebratého zanechal s otáznikmi v hlave. Išiel som do kuchyne uhasiť smäd a cestou sa mi v mozgu rodili scenáre, hodné filmových Oskarov. Nemusel som byť na neho taký hnusný, pomyslel som si, čo keď je fakt v koncoch… Po návrate do spálne beriem do ruky telefón a vytáčam posledné z adresára volajúcich čísel.

„Číslo, ktoré voláte je momentálne…“

     Skúšam o päť minút znova – ten istý ženský hlas mi oznamuje, že som sa dovolal niekam, kde to nápadne pripomína železničnú lampáreň. „Šajze!“

     Alex si prezeral materiály, zozbierané jeho mladými kolegami. Týkali sa Sofiiných firiem. Všetky dokopy tvorili slušné impérium, ktorému tvrdou rukou vládla táto silná žena. Jedno sa jej muselo nechať – každá zo spoločností dlhodobo vykazovala zisk, dokonca aj v časoch, kedy konkurencia takpovediac mlela z posledného. Zamestnanci dostávali výplaty načas, čo v dobe záplav rôznych tiežpodnikateľov, nebolo vždy a všade tak samozrejmé. Na oplátku očakávala od nich absolútnu podriadenosť a oddanosť. O nariadeniach sa nediskutovalo, pracovná doba bola maximálne flexibilná – samozrejme v neprospech zamestnancov. Alexoví mladí vyšťúrali zatajované informácie - napríklad o bianco podpísaných výpovediach pracovníkov, ktoré mala Sofia uložené vo svojom sejfe. V prípade menšej neposlušnosti niektorého z nich, pripojila k jeho výpovedi aktuálny dátum, svoj podpis a milý XY ostal na ulici. Zamestnanci musia cítiť neustály tlak, inak sa flákajú, podvádzajú a kradnú – toto bolo Sofiine presvedčenie a tak sa k svojim ľuďom aj správala. Fluktuácia bola u nej kupodivu veľmi nízka. Vedela odhadnúť ľudí, mýlila sa veľmi málo a pracovníka ešte pred definitívnym prijatím, podrobila tvrdému pohovoru, ktorý sa konal len medzi štyrma očami. Kto prešiel u železnej lady, bol za vodou. Každého to však nejako poznamenalo. Medzi zamestnancami vraj kolujú príbehy o viditeľných premenách v správaní sa ľudí pred stretnutím so Sofiou a po ňom. Niektorí dokonca plakali. A neboli to len ženy. Čo sa dialo za dverami poznali iba tí, ktorých sa to týkalo. Alexovi sa podarilo zistiť, že materiál, čo mala na každého pripravený, obsahoval dokonca také intímnosti, ktoré by dotyčný najradšej zatajil aj sám pred sebou. Tá potvora je riadne podkutá, vyzná sa v tlačenici – pomyslel si Alex a pocítil k nej určitý rešpekt, tak nevyhnutný pre rozohratú majstrovskú partiu.