Vytiahol som fajku z etui, natlačil môj obľúbený tabak do buldočej hlavičky bacuľatej stanwellky a škrtol zápalkou. Tabak veľmi ticho zapraskal, pričom jemne narezané tabakové listy sa v kontakte s ohňom pokrútili a zosiveli. Mobil mi zazvonil v tej najnemožnejšej chvíli. Prebúdzanie fajky k životu hlbokými potiahnutiami, sa dá prirovnať k resuscitácii človeka bez dychu. Nesmiete prestať za neho dýchať, kým v ňom nenaštartujete tú najprirodzenejšiu vec, čo podvedome vykonáva celý svoj život. Ani ja som sa nechystal zradiť moju bacuľku. Ignorujúc vyspevujúci telefón, venoval som sa jej s plnou vážnosťou akú si zaslúžila. Odvďačila sa mi príjemnou arómou a chuťou vínom prevoňaného tabaku.
Prvý dym vychádzajúci z čerstvo prebudenej fajky je hustý a veľmi silný. Je neprehliadnuteľný ako plačúce dieťa vytlačené z matkinho lona, keď hlasným krikom upozorňuje na svoj príchod. Zároveň je však krehké, vyžadujúce mnoho pozornosti a starostlivosti.
A tak som v nej tabak jemne pritláčal fajkovým nožom a mohutne poťahoval ťažký dym z náustku, pokiaľ ju obrazne povedané, postavím na nohy. Podarilo sa na prvé zapálenie. Pozrel som na display nemého telefónu a v neprijatých hovoroch našiel mne neznáme číslo. Ak je to dôležite, zavolá ešte raz.
Nestihol som to ani domyslieť a mobil začal vyzváňať Morriconeho melódiu k talianskemu serialu „Chobotnica“ a ja som si na chviľu zahral Corada Cataniho, pátrajúc v mysli, komu patrí blikajúce číslo.
„Áno, počúvam...“
„Dobré ráno,“ zašepkala Vanda a prehrabla rukou zaležané Róbertove vlasy.
Róbert ležal vo Vandinej posteli. Jedna noha so sádrou mu visela šikmo k podlahe a chýbalo jej len päť centimetrov aby sa dotýkala huňatého koberca. Druhú mal zvláštne pokrčenú, zamotanú do fialovej prikrývky. Groteskne rozhodené ruky okolo hlavy lemovanej neposlušnými, dlhými vlasmi uz len dotvarali dojem pohodenej handrovej bábky nadpriemerných rozmerov. Prebudené oči prižmuroval pred denným svetlom a okrem chvejúcich sa viečok nepohol ani jediným svalom svojho dlhého tela. V obrovskom protiklade s nehybnou schránkou fungoval jeho mozog. Pracoval na plné obrátky a triezvejúci Róbert si v ňom skladal rozhádzaný kaleidoskop z útržkov včerajšieho večera a uplynulej noci. Veľa si nepamätal a tak len ticho bez pohnutia ležal, napriek narastajúcej bolesti v panvovom kĺbe neprirodzene vytočenej nohy. Zoslabnutý polehavaním v nemocnici, dopovaný liekmi a bez možnosti normálneho presunu to včera s pitím prepískol. Toto jediné mu bolo v tejto chvíli celkom jasné, spolu s pocitom Sahary v ústach a vzdúvajúcich sa vĺn nepokojného oceánu v žalúdku.
Vanda na tom nebola po včerajšku omnoho lepšie, ale ako žena to vedela majstrovsky zamaskovať. Skláňala sa nad ním v krátkej saténovej košielke, s upravenými vlasmi zopnutými tak, aby odhaľovali jej dlhý štíhly krk a mejkapom, ktorým prekryla kruhy pod očami a vylepšila popolavú farbu v tvári. Špirála, očné tiene, trochu farby na líčka, broskyňovo červený rúž, prekryli včerajšie slzy a účinky vypitého bourbonu.
„Takto som si naše zvítanie nepredstavovala...“
„Auuu...,“ zastonal Róbert, keď pohol vykrútenou nohou, v snahe dať si ju do ergonomickej polohy.
„Vodu..., please,“ vypustil spomedzi suchých pier a dúfal, že tomu okrem neho porozumela aj Vanda, pretože to znelo skôr ako woodoo s následným hadím zasyčaním.
Skoro okamžite podaný pohár vody, ktorý stál nepovšimnutý vedľa jeho hlavy na nočnom stolíku potvrdil, že Vanda buď rozumie reči zvierat, alebo, čo je pravdepodobnejšie, vie byť veľmi empatická. Prežívajúc momentálne podobné poopičné stavy, jej to nerobilo žiadny problém.
„Máš ho rada?“ spýtal sa jej znenazdajky už so zvlhčenými hlasivkami.
„Koho, pre boha živého?“
„Friedmana.“
„..........Tea? Čo ty o ňom vieš? Odkiaľ ho poznáš...??????
„Je nešťastný a zúfalý. Niečo ho ťaží. Mal som z neho pocit, že by si dokázal v tom stave niečo spravit a jediný človek, ktorému ešte dôveruje si ty.“
„O čom to preboha rozprávaš?“
„Bol za mnou v nemocnici.“
„????? Čo ti narozprával?“
„Veľa nenahovoril.“
„?“
„Doniesol mi pomaranče a paperbackovú detektivku od Raymonda Chandlera, ktorú som zazrel v nemocničnom stánku. Keď som odchádzal z nemocnice bola na jej mieste nejaká kuchárska knižka... kúpil ju teda v tom...“
„Preboha prestaň... o čom ste sa rozprávali? Čo ti povedal?“
„Že ťa má rád, že niečo posral, že by ti nechcel ublížiť a že nechce ani aby som ti ublížil ja. Ale mám z neho taký dojem, že niekto poriadne ublížil jemu a ubližuje si aj on sám. Chvíľu tam sedel ako kopa nešťastia, pozeral von oknom, potom sa zodvihol a bez slova odišiel.“
„Vanda, vyzeral, že k tebe niečo cíti...“
„Čo to tu teraz nacvičuješ? Na Kecala z „Predanej nevesty“ máš málo rokov a skúseností. Toto je tvoj spôsob ako sa ma elegantne zbavit? Prihrať ma do náručia ženatému zúfalcovi? Áno, priznávam, dlho sa mi páčil... Prečo sa mne hlupani páčia vždy nevhodní muži?“
„Oukej, vstávaj. Umyleš sa, oblečieš, zavolám ti taxík...“
Pomohla mu s vstávanim, rannú hygienu a obliekanie už zvládol sám. So slzami na krajíčku, ale hrdinsky ho odprevadila k taxíku, letmo ho pobozkala na jemne zarastené líce a vbehla naspäť do brány.
Našla v telefóne číslo, stlačila hovor a po treťom zazvonení sa ohlásil jej dobre známy, mužský basbarytón.
„Ahoj Teo, môžeš hovoriť?“
Komentáre
nooóóó :-)
a už mu daj tú sádru dolu ;-))
ahoj kaktus moj najvernejší... :-)
;-)
:-)
....a tiež veľké množstvo aj iných aktivít...:-))
no,našťastie si lenivosť premohol
vďaka teide,
noo,to ma teší dvojnásob :)
:))
lulla :-))
najvyšší čas to uzavrieť :-)
čooóó ?
:-)
phil, tak sa mi zdá,
Inak, ale poviem Ti, Tvoj opis priam obradného zapálenia onej bacuľatej je skvostný. Človek normálne zatúži po jednom ťahu, napriek tomu, že je nefajčiar :)))
:-) kaktus,
sem tam sa u mňa zastavia a vtedy opíšem ich zážitky a nálady...
:-))) murphy,
Nó, roky pestovaná láska k týmto špecifickým spoločníčkam zanecháva fatálne stopy :)))
:-)
však z tej ódy
vidim
ciao, essence
no, ako sa darí ?
vďaka kaktus,
no to som rád :-)
zase som tu s tým : tak čo, ako sa darí? :-)
tak tak,ako sa vedie ? ;)
kaktus, teide
to znie už celkom dobre ;-)