philov svet

     V poslednom čase sa neprestávam čudovať. Môj život doteraz bežal tak hekticky, že súkromné životy iných ľudí, ma pramálo zaujímali. Som človek, mnohých záľub - na ich naplnenie by bolo potrebné niekoľko životov a počas nich by pribudli určite ďaľšie, až by to nemalo konca kraja. Priemerne spím päť hodín - tak mi to postačuje už od skončenia puberty (pri predpoklade, že ju ešte stále v štyridsiatke neprežívam). Počas devätnásťhodinového bdelého stavu (v spánku samozrejme taktiež) som nikdy nepociťoval potrebu zaujímať sa o životné osudy, klebety, rôzne úchylky, rodinné pomery a  všakovaké ešte iné pomery ľudí z okolia. Môj život ma napĺňa vrchovato a čo sa deje v kuchyni druhých, ma nezaujíma. Samozrejme, pokiaľ to nezasahuje do mojich, alebo rodinných sfér. Ale poďme naspäť k dôvodom permanentného údivu.

     Posledných pár mesiacov pribudla k mojim záľubám ďalšia – písanie príbehov na blogu. Je pre mňa relaxom a výborne sa pri tom bavím. Od tej doby však u seba pozorujem, váčšiu vnímavosť k spôsobu života ľudí, ktorí mi boli z hľadiska ich súkromia ukradnutí. Doteraz pre mňa fungovali ako kulisy v divadle. Prehliadaní so samozrejmou nevšímavosťou, kým ja som si hral so zaujatím svoju životnú rolu. Pre môj život ich zážitky nemali a ani teraz nemajú zásadný význam. Pri vymýšľaní príbehov ale neraz zisťujem, že moja fantázia niekedy pokrivkáva, za ich prežívanou, často krutou realitou. A tak len s údivom Alice z ríše zázrakov pozorujem a počúvam príbehy o rodinnej nenávisti s praktikami woodoo a cigánskeho zariekania, sexuálneho apetítu čerstvo vydatej mladej ženy trpiacej nymfomániou, cez ktorú prešli snáď všetci kamaráti jej manžela naraz - v rôzne početných skupinkách a tiež aj zvyšok mužskej populácie sídliska, o zatajovanom materstve a porodenom vlastnom dieťati vydávanom za kamarátkine, ktorá údajne pracuje v zahraničí a nemôže sa oň starať, o utajovanom nádejnom pornohercovi v rokoch, požívajúceho vysoký kredit okolia, o bizarných sexuálnych predstavách mladých dievčat a ešte bizarnejších zážitkoch ich kamarátok, o fete, chľaste, šialene rýchlom a hrozne krátkom živote dílerov drog, o ....

     Takže sa už určitú dobu neprestávam čudovať, koho na ulici zdravím, koho to pri venčení psa stretávam, s kým sa oženil sused odnaproti,  kde bola celý víkend tá usmievavá pätnástka z dvora a kto tam bol s ňou, načo chodia do bytu vo vedľajšom vežiaku olaské cigánky a zase sa mi potvrdilo to staré známe – kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Hľadal som len materiál pre moje písanie a objavil som paralelný sídliskový svet. Preto sa mnohokrát veľa nevypytujem a neyzvedám – zjednodušuje to komunikáciu. Lebo : kto sa až príliš vyzvedá - dozvie sa aj veci, ktoré nemusí stráviť. Každý z nás potrebuje určitú, malinkú dávku ilúzie. Či nie?