philov svet

    „Čo to bude, prosím ?“

„Malé presso, s i l n é, a Mattoni, ale vo  f ľ a š k e.“

„Samozrejme,  j a   v i e m ! ,“ odvetil podráždene čašník a mierne krútiac hlavou odchádzal k baru.

     „Veľké guľové vieš,“ spomenul som si, ako mi včera jeho kolega priniesol vyvetranú minerálku, naliatu v pohári, okrášlenú plátkom citrónu, ktorým tú žbrndu v žiadnom prípade nemohol zachrániť. Keby sa mi do toho pohára zmestili ruky, tak si ich v nej s rozkošou poumývam. A nakoniec, sa mi ten mladý pikolík, nerozpakoval účtovať za tú kyslú vodu, ako za najdrahšiu minerálnu vodu uvedenú na nápojovom lístku. Po krátkej prednáške o zásadách obsluhy a čestnosti predaja, sme sa dohodli, na jej primeranej cene. Ten chudák sa nazdával, že to pre neho už skončilo, zobral peniaze a prázdne poháre zo stola. Bodku celému výjavu však urobil až Alfi, yorkshirský teriér. Ležiac pod mojou stoličkou na terase pred kaviarňou, sledoval celý náš spor. Asi sa mu moja reakcia zdala veľmi kľudná a málo adresná. Keď sa chystal ten expert na kyslú vodu odísť, akoby do Alfiho vošlo sto čertov. Pustil sa mu spracovávať nohavice malými ostrými zúbkami, ako o život. Vydával pritom vrčanie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani legendárny pes baskerwilský Arthura Connana Doyla.

     „Tak nech mi nehovorí, že  j a   v i e m !“

Kde sú starí, dobrí čašníci, pri ktorých sa cítiš naozaj ako hosť ?

     „Áááá, tu je tá minerálka a malé presko. Je to v poriadku, pane ?“, s iróniou v hlase vyrušil ma z rozjímania srandovný pingel. V silných dioptriách a s riedkym páperím pod nosom mi pripomínal spolužiaka zo strednej školy. Nechcelo sa mi na jeho, skôr rečnícku otázku odpovedať rovnako ironicky. V tichosti, ani naňho nepozrúc, vsypal  som sáčok cukru do kávy.

     Taký vrchný Miller, to bola klasa.  Nezabudnuteľné boli dni v čase zápasov jeho obľúbeného hokejového mužstva. Keďže nemohol byť na štadióne, hokejovú atmosféru preniesol na rajón. Za barom mu ticho hralo rádio, z ktorého bol neustále informovaný o stave na ľade a tieto informácie vďačne odovzdával záujemcom pri stoloch. Všetko to robil veľmi diskrétne, ale s takým zápalom v očiach, že aj hostia, ktorých hokej obyčajne nezaujímal, prežívali zápas spolu s ním.

     Ponorený v spomienkach, vyťahujem s etui fajku. Jej dokonalé tvary ma zakaždým vedia príjemne naladiť. Keď si uvedomím, že sa jej dotýkam perami a jazykom, jemne ju pridržiavam zubami a v ruke cítim každú jej teplú oblinu, znie to veľmi eroticky. Deje sa to všetko na verejnosti pred zrakmi desiatok hostí, ale nikoho to ani za mak nepohoršuje. Vedie so mnou intímny rozhovor s diskrétnosťou spovedníka v tele elegantnej modelky.

     Dnes mi robí spoločnosť dánska krásavica z „modelingovej agentúry“ Peterson, ktorá má vo svete tabaku vynikajúcu povesť. Na svojej štíhlej šiji nosí šperk v tvare strieborného krúžku, podľa ktorého ju bezpečne spoznajú všetci jej obdivovatelia.

Vychutnávam prostredníctvom nej tabak z kalifornskej Nappa Valley, oblasti preslávenej odrodou vína Chardonnay. Jeho arómou je tento vynikajúci tabak prevoňaný.

     „Kóóórzááár, nech sa páááči,“ hlas doprevádza klopkanie bielej paličky.

Neďaleko mňa visí na bambusových držiakoch zo päť dnešných denníkov. Chystal som sa vybrať si jeden na čítanie. Teraz však zvažujem urobiť dobrý skutok a prispieť desiatimi korunami do tržby tohoto slepca, nespokojného so životom v ústraní.

     „Haló,“ zvolám, nevediac ako ho osloviť, „jeden si prosím.“

Otočil sa za hlasom. Ako smeruje k môjmu stolu zacítil vôňu tabaku. Trochu ho to prekvapilo. Na chvíľu sa zastavil.

     „Tu som. Poďte,“ pomohol som sa mu zorientovať.

Stojí predo mnou s tvárou bez výrazu a ja mu vkladám do natrčenej ruky pár drobných mincí. Pošúcha ich a spokojne vkladá do vrecka.

„Máte príjemný tabak,“ stroho skonštatoval, chvíľu postál a pobral sa ďalej. „Kóóórzááár, nech sa páááči !“

„Máš pravdu kamoško, fakt je výborný,“ pomyslel som si a vyfúkol za slepcom obláčik dymu.