philov svet

„Adam Adller.“

„Alex Kramer.“

„No mládenci, ak ste sa zoznámili, poďme si niečo prehryznúť,“ vyzval som oboch kamarátov k prestretému stolu.

„Pri jedle uzreli svetlo sveta mnohé vynikajúce myšlienky.“

„Ako aperitív navrhujem Manhattan dry,“ v šejkri som mierne premiešal whisky so suchým Cinzanom a kockami ľadu. Naplnil tri koktailové poháre a do každého strekol trocha šťavy z citrónovej kôry.

Ostré cinkkk, zaplnilo obytnú halu spojenú s jedálňou voľne prechádzajúcou do kulinárskeho traktu. V strede kuchyne trónil multifunkčný pult, nad ktorým vysel obrovský odsávač pary. Pod ním na elektrickom vstavanom grile prskali platesy, ktoré boli pár hodín uložené v bylinkovej marináde a týmto optimistickým syčaním dopĺňali Stingovu – Mariposa libre, znejúcu priestorom.

„Dúfam, že ma pochváliš za výber vína, ktoré som doniesol k rybe,“ prehovoril Adam a vytiahol z chladničky dve fľaše alsaského Pinot Blanc ročník 2001, ktoré tam hneď po príchode uložil.

„Ktorýže someliér ti poradil tento skvelý výber?“ pochválil som jeho voľbu.

„Svetová encyklopédia vín – strana číslo niekdenakonci,“ zasmial sa a vrátil ich ešte na chvíľu do chladničky.

     Pri mozzarelle s paradajkami a bazalkou, poliatej pikantným olivovým olejom sa rozhovor rozprúdil celkom prirodzene a s týmto predjedlom padla aj fľaška bieleho spolu s počiatočným odstupom medzi Alexom a Adamom. Pred hlavným jedlom si už tykali a vymieňali medzi sebou vtipy o právnikoch a ženách. Ja som zatiaľ dokončil rokfortovú omáčku a varené mladé zemiačky s petržlenovou vňaťou zaliate roztopeným maslom. Prišli za mnou do kuchyne, pozorovali grilujúce sa platesy a sem tam namočili kúsok chrumkavého sendviča do syrovej omáčky, ktorý potom zaliali suchým vínom.

„Hovoríš, že Sofia Rubinová ti ide po guliach?“ s pobavením v hlase sa už druhý krát spýtal Alex a nalial si omáčku na kúsok ryby.

„Tá bláznivá baba si zaumienila, že budem tancovať ako ona píska. Najradšej by som ju videl uloženú pod skleneným poklopom za doprovodu sakrálnej organovej hudby.“

„Radšej o tom nevtipkuj, dnes dopoludnia som totiž našiel v kríkoch mŕtvolu muža. Na druhej strane mi ten chlapík zachránil handicap. Pri tom mojom dnešnom krivom odpaľovaní....“

„Vie sa už kto to je?“ zasiahol som do rozhovoru.

„Ešte nie. Nemal nič pri sebe, len v zadnom vrecku nohavíc skrčený parkovací lístok z nemeckého Kasslu, s pred troch dní,“ vysvetľoval Alex.

„V Kassli býva aj Siegel – Sofiin bývalý spoločník, čo si u mňa objednal tie horúce dokumenty.“

„Myslíš tie, čo si ich ukoristil a kôli ktorým som tu na večeri?“

„Uhmm, tie,“ malý kúsok zemiačika mu spadol z vidličky naspäť do taniera.

„Ako ten človek vyzerá?“ náhody neexistujú pomyslel si a možno práve pri tejto skvelej rybe vyriešia záhadu totožnosti mŕtveho golfistu.

„Vek päťdesiatpäť, výška asi stoosemdesiat, prešedivelý špinavý blond, mierna nadváha, veľký nos – niekto by povedal, že židovský, chrup s dokonalými porcelánovými korunkami, ...“

„Stačí!!! Je to on!“ skríkol Alex a plesol sa po kolenách.

„Ježiši kriste,“ vyšlo z Adama a neprítomne sa zahľadel do stropu.

„Kto ešte vie o tých papieroch?“ Alexov geniálny mozog začal hneď pracovať na stratégii a skladať pomaly sa črtajúcu mozaiku.

„Ako zomrel?“ ticho sa spýtal Adam a čumel stále do stropu, akoby mu odtadiaľ mala spadnúť na hlavu odpoveď.

„Jedna rana do srdca, ak pitva neodhalí niečo iné. Chlapi, uvedomujete si, že v tomto momente vieme o prípade najviac zo všetkých! Dokonca aj o možnom motíve a potencionálnom objednávateľovi vraždy?! Policajti sa zatiaľ len snažia zistiť kto to je a my  už tu od stola môžeme rozmotávať minimálne jednu nitku vedúcu k jeho možným vrahom?“

     Vstal som a doniesol humidor s havanami. Po jednej ponúkol Adamovi a Alexovi. Keď sme si všetci vybrali, ostrým orezávatkom som ich skrátil o špičky. Spoločne usadení do pohodlných kožených kresiel, každý s vlastnými myšlienkami si pomaly pripaľoval svoju voňavú kubánsku cigaru.

„To chce brandy páni a potom makáme na plné obrátky,“ zahlásil Alex a pošúchal si dlane.

     Andrea mala už niekoľko dní nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje. Pripisovala to však svojej bujnej fantázii podporenej množstvom prečítaných detektívnych kníh. Ako novopečená manažérka reklamnej agentúry zaoberajúcej sa predovšetkým public relation veľkých firiem, ktoré patrili do portfólia ich zahraničnej spoločnosti, nemohla byť tak zaujímavá, aby si dal niekto záležať na odhaľovaní jej súkromia. Jej španielska kamarátka z Madridu zamestnaná vo veľkej lobystickej firme mala jeden čas tieň - vtedy však pracovala na obrovskej štátnej zakázke pre najväčšiu španielsku stavebnú spoločnosť, zaoberajúcu sa výstavbou diaľníc. Jednalo sa o miliardový kšeft v eurách, a tak záujem konkurencie o vývoj situácie na ministerstve, súkromný život členov schvaľovacej komisie a lobystov pracujúcich pre určité záujmové skupiny, bol pochopiteľný.

     Boli to maličkosti, čo sa jej nezdali a snažila sa ich nevšímať. Jeden deň to boli videokazety a DVDčka inak posunuté – asi ich zatlačila pri utieraní prachu. Ktohovie? Schránka na listy nebola zavretá – pripísala to svojej roztržitosti. Keď odchádzala taxíkom z domu,  vždy sa z ulice za nich zaradilo nejaké auto. Samozrejme, nešlo stále za nimi, ale nebol problém, aby si ju prebral po ceste nejaký kolega - toho pôvodného sliediča. Asi mi šibe, povedala si viac krát a snažila sa to pustiť z hlavy.

     Práve venčila malú Kikinu, keď si oproti nej vykračoval chlapík, ktorého sem tam zahliadla v supermarkete ako sa nenápadne na ňu pozerá a dva krát sa zrazili u nich vo vchode. Fajčil cigaretu a v tvári mal výraz, akoby sa nad niečím rozhodoval. Keď sa k nej blížil pootvoril ústa, potom ich ale zavrel a len jemne kývol hlavou, ako na pozdrav. Andrea sa usmiala a pomyslela niečo o nesmelých nápadníkoch. V parku sa pod stromami začalo akosi rýchlo stmievať, tak sa otočila naspäť domov. Keď už bola blízko domova, zbadala, že neznámy ctiteľ stojí pred jej vchodom a s niekým zaujato telefonuje.