philov svet

     „Watsonova štrnásť, môžeme ísť,“ oznámil Adam Andreinu adresu, keď si k nej sadal na zadné sedadlo.

„Všetko v poriadku?“ opýtala sa a zazrela jeho profil s navretými a skákajúcimi svalmi na opálenej sánke.

„Veď si to videla, prepáč, ale musel som to riešiť rázne a hneď. Nepoznáš tú bosorku a dúfam, že ani na to nebudeš mať príležitosť,“ ospravedlňujúco sa bohužiaľ mýlil, vo vnútri ešte rozrušený Adam.

„Musím byť teraz chvíľu sám, nevadí? Taxikárovi som povedal tvoju adresu, ani som sa ťa nespýtal..., ideš domov?“

„Kde by som teraz mohla ísť? Som unavená, prejedená a mám akurát v hlave toľko vína, že hneď zaspím.“

Sedeli vedľa seba, každý s vlastnými myšlienkami a nemo sledovali ubiehajúcu cestu. Vodič odrazu prudko zabrzdil a otočil sa dozadu.

„Watsonova koľko?“

„Štrnásť, je to tam tá tretia brána,“ ukázala rukou a naklonila sa medzi opierky hláv predných sedadiel. Obtiahnuté tyrkysové tričko sa jej povytiahlo vyššie a odhalilo slušný kus štíhleho svalnatého chrbta. Opálená časť tela končila v bedrových rifliach, z ktorých pri tomto pohybe vykukli svetlomodré tango nohavičky a Adam zahliadol aj malú časť chutného zadočku.

Vrátila sa naspäť do východzej polohy a nečakané krátke divadlo sa skončilo.

Zastali.

„Si anjel s božským obojručným backhandom,“ dotkol sa jej pier svojimi, „k tomu krásna a inteligentná žena,“ vlhký bozk pristál na líci, „nebezpečne vzrušujúca kombinácia,“ skonštatoval a zašiel jej rukou do vlasov, „zajtra ti všetko vysvetlím.“

„A teraz, ak dovolíš, idem domov s infarktom,“ sparodoval Travoltovu repliku určenú Ume Thurmanovej z filmu Pulp Fiction.

„S tebou sa človek fakt nenudí. Myslela som si, že facka ako argument muža voči žene je to najväčšie chrapúňstvo na svete, ale aj keď neviem o čo išlo, tá hysterka si to priam vyprosila.“

 „Končíme, alebo sa ešte niekde ide?“ romantickú idylku prerušil praktickou otázkou taxikár, ktorému utekali ritá.

Otázku nechali bez komentára visieť v prítmí pokojného interiéru stojaceho auta.

„Zatiaľ je to stošesťdesiatpäť korún,“ oznamoval neodbytne ďalej prešedivelý vodič a jeho slová zanikali medzi hláseniami, ozývajúcimi sa zo zapnutej vysielačky.

„Dobrú noc.“

„Dobrú.“

„Zajtra?“

„Uhm.“

Vystúpila a so stakátovým klopkaním lodičiek sa vytratila do nočného ticha.

„Tak, kam to bude, mladý pán?“

„Vydržte, kým vojde do vchodu,“ odpovedal, sledujúc jej hrdú chôdzu a ešte chvíľu si neželal myslieť na nepríjemný Sofiin výstup.

„Tak si to zhrňme, zlatý môj.“

Neznášal, keď mu tak hovorila a uvedomoval si, že práve preto ho tak nazvala, použijúc ironický podtón, aby ho ešte viac zasiahla a vyviedla z rovnováhy.

Reštauračná hala hotela Marriot bola zaplnená len spolovice. Väčšinou tu obedovali cudzinci, alebo hoteloví hostia a bolo tu aj pár domácich obchodných zástupcov, čakajúcich na zahraničných partnerov pri káve a minerálke, dúfajúcich, že spoločný účet na konci stretnutia neprevýši ich skromné možnosti.

Sofia mala na sebe oblečený jednoduchý, elegantný, letný kostým broskyňovej farby. Jeho cenu si netrúfol odhadnúť, predpokladal však, keďže mala na sebe nepochybne pravý briliantový náhrdelník s prsteňom a náušnicami od toho istého klenotníka, že Tesco fashion to nebude. Jej vlasy prešli od včera zásadnou úpravou, čo Adamovi napovedalo, že stretnutie chce síce režírovať podľa vlastných predstáv bohatej, vplyvnej a tvrdej manipulátorky, ale je to stále predovšetkým žena, ktorá si kvôli márnivosti  musela ráno privstať, aby na Adama urobila dojem. Hodvábna šatka uviazaná okolo krku ladila s lodičkami a rámom slnečných okuliarí, s ktorými sa neustále podvedome pohrávala. Červenohnedý rúž na perách a lak rovnakej farby na dlhých umelých nechtoch ako zaschýnajúca krv, pripomínal Adamovi Alžbetu Báthoryovú alias Čachtickú pani, čo nebolo tak ďaleko od pravdy, ak uvážime, aké plány s ním mala.

Adam prišiel na stretnutie v neformálnom športovo-elegantnom oblečení, zahrňujúcom ľahké modrošedé športové sako, svetlomodrú košeľu s jemným prúžkom o dva odtiene tmavšej modrej, dobre padnúce rifle z firmy Diesel upevnené čiernym koženým opaskom rovnakej značky. Na nohách mal obuté čierne kožené poltopánky s kombinovanou podrážkou a na ľavej ruke hodinky Maurice Lacroix, ktoré ukazovali práve pol druhej, keď im konečne čašník priniesol hlavné jedlo.

„Pfeffer steak s americkými zemiakmi a čerstvou zeleninou?“ predniesol spýtavým, afektovaným hlasom s nosovým zafarbením náramne dôležitý čašník a pozrel sa pritom na Sofiu.

„Vyzerám snáď na to, že sa chystám tento štvrťkilový krvavý kus mäsa čo i len ochutnať, mladý muž?“ provokačne, aby nevyšla z role, oznámila Sofia už trocha zneistenému pikolíkovi, komu je táto porcia určená.

„Ehm..., pardon madam, isteže,“ hlúpo hľadal duševnú rovnováhu a nejakú slušnú odpoveď na rečnícku otázku ďalšieho arogantného hosťa, ktorých za deň musel obslúžiť tucet, a najradšej by im namiesto slov napchal nimi objednané lahôdky rovno do gágora, aby konečne zmĺkli.

„Samozrejme, ehm, pre vás žltý melón s prosciutom a mozarellou, nech sa páči,“ rozmyslel si to a vrátil sa k osvedčenému servilnému prednesu, ktorý mu nakoniec možno zabezpečí sprepitné a vykompenzuje ohnutý chrbát.

„A vieš, čo? Ešte ťa ponaťahujem. V kľude zjedz obed, s plným žalúdkom sa jóbovky lepšie príjmajú, môj zlatý,“ s nepredstieranou veselosťou zaštebotala Sofia, potešená tým, čo vidí na tanieri.