philov svet

„Dofrasa!“ vybuchla Sofia a prudko sa postavila po tom, ako jej pokrstil kúsok mozarelly vykúpaný v olivovom oleji fazónku jej broskyňového kostýmu.

     Akoby spadnutý z oblohy sa odrazu pri nej objavil afektovaný čašník a nevediac čo sa stalo, začal smiešne poskakovať a gestikulovať tenkými rúčkami okolo vztýčenej Sofii, hľadajúcej očami najbližšie toalety. Potom si však uvedomila, kde sa nachádza a tak si dôstojne, zachovajúc kľud, vyzliekla pomastené sako a s autoritatívnou aroganciou jej vlastnou, ho strčila do ruky dezorientovanému pinglovi.

„Vyčistiť!“ vyštekla, bez najmenšieho podtónu prosby a už sa ďalej nestarala, ako sa jej príkaz vyplní.

     Adam sledoval  prebiehajúci výjav bez najmenšieho vzrušenia, zvyknutý na svojský štýl jednania tejto tvrdej ženy, očakávajúcej absolútnu podriadenosť každého, komu za svoje služby platí, alebo sa nachádza v jej potravinovom rebríčku loviacej šelmy na nižšom existenčnom stupienku. Koktajúci pikolík jej nestál ani za najprťavejšiu pozornosť. Sadla si. Pod skoro priesvitnou hodvábnou blúzkou sa črtali ťažké prsia vtesnané do čiernej čipkovanej podprsenky. Keď s potešením spozorovala Adamov pohľad pritiahnutý k jej veku neadekvátnou kombináciou spodného prádla a vrchného, skôr odhaľujúceho oblečenia,  vysvetlila si to po svojom a skúsila na neho vytiahnuť jeden z artilérie neoddolateľných pohľadov. Sofia si možno myslela, že vyzerá zvodne, ale na Adama, ktorý vedel, čo je za monštrum, pôsobil jej pohľad skôr ako uhrančivá predohra kobry indickej, pred definitívnym skonzumovaním zhypnotizovanej obete.

„Ty ani nevieš aké máš šťastie, že mám pre teba nepochopiteľnú slabosť, miláčik,“ prihovorila sa Adamovi už najedená Sofia a tento fakt spôsobil, že jej agresivita sa na chvíľu vytratila. Vnútorná energia bola totiž zaneprázdnená trávením skonzumovaných lahôdok, hojne zaliatych bielym vínnym strikom.

     Čo to na mňa zase hrá? Adam jej rozumel stále menej.

„Takže slabosť. No tak to by som bol radšej ušetrený tvojej vzácnej náklonnosti, keď sa má prejavovať tým, že sa mi pokúšaš zničiť život.“

„Ale chrobáčik, toto ešte nič nie je, v porovnaní s tým, čo mám pre teba nachystané, keď sa nedohodneme,“ úlisným hlasom zareagovala Sofia.

„A tie facky ti nezabudnem, takto ma ešte nikto neponížil. Bolo by veľmi ľahké nechať ti polámať tie pekne vypracované ruky, ale čo by som z toho mala...?“

     Vôbec sa mu nepáčil jej chladne kalkulujúci hlas.

„Viem o tebe viac, ako ty sám o sebe. Za peniaze sa toho dá zistiť toľko...“

„Čo odo mňa vlastne chceš?!“ hlasno zasyčal, až sa pri vedľajšom stole otočila melírovaná plavovláska neurčitého veku a obdarila ho chápavým úsmevom.

„Konečne sme sa dostali ku kardinálnej otázke,“ odvetila a pohľadom sa mu vpila do sivomodrých očí, „TEBA!“

     Utišujúci účinok liekov strácal na intenzite a poudieraný a dolámaný Róbert začal pociťovať bolesti na celom tele. Ako tak ležal s vytiahnutou nohou do vzduchu, spomenul si na infantilnú reklamu : do nemocničnej izby vpadne za kamarátkou celou v sádre jej vysmiata priateľka a s priblblým úsmevom na perách jej odverklíkuje – priniesla som ti DE-LI-SUUU, položí keks na stolík a odíde. Pretože v sádre nie je schopná žiadneho pohybu, prinesenú pochúťku jej zožerie škodoradostná sestrička.

Keď o chvíľu na to vošla do izby prsatá koketa, začal sa smiať a sápal sa rukou po neexistujúcom kekse na svojom stolíku. Vysvetlil nechápajúcej ošetrovateľke dôvod jeho čudného správania a potom sa obaja na vtipe zasmiali.

„Som rada, že nestrácate humor. Ako sa cítite?“ položila mu obligátnu otázku, očakávanú od nemocničného personálu tak prirodzene, ako od taxikára otázku – kam to bude?

„Ako pri výkope,“ odvetil a kútikom úst mykol v krátkom úsmeve.

?

„No, s tou nohou vo vzduchu sa cítim, akoby som práve vykopával loptu zo šesťnastky,“ vysvetlil.

„Jáááj, ja som sa už zľakla, že tým výkopom myslíte hrob.“

Zase sa rozosmiali a Róbert zahral mŕtvolu s vyvrátenými očami a vyplazeným jazykom, na čo prešiel sestričkin smiech do hektického híkania a v očiach sa jej objavili slzy.

„Volám sa Agáta,“ podávala mu ruku, keď sa upokojila a utrela slzy smiechu do vreckovky.

„Róbert,“ prijal podávanú ruku.

Potom sa nahla nad posteľ a podobne ako pred pár hodinami Vanda, ale len letmo ho pobozkala na ústa.

„Ahoj,“ roztržito dodala.

Toľko nehy v jeden deň... Tá nemocnica robí zázraky..., alebo je to tým erárnym pásikavým pyžamom? Zasnene rozmýšľal a znova ho premohol spánok.