philov svet

Róbert vzal svoj batoh z bežiaceho pásu bratislavského letiska a vyrazil smerom k postávajúcim taxikárom.

„Z dovolenky mladý pán?“ opýtal sa asi päťdesiatročný chlapík s cigaretou v ruke, opierajúci sa o žltý Mercedes.

„Máte parádnu farbu, kde ste sa tak opálili?“ udržiaval vodič doposiaľ jednosmerný rozhovor, v snahe nestratiť nádejného kunčafta.

 Zato žltá farba na tvojom éčkovom medveďovi vyzerá ako päsť na oko, pomyslel si Robo, ale nepovedal ani slovo. Bolela ho hlava a náladu mal mizernú.

„Karibik?“ hádal ďalej. Z cigarety v jeho ruke ostal už iba dymiaci filter.

„Skôr ako odkiaľ..., by vás radšej malo zaujímať, že kam... či?“

„Jasné šéfko, oukej, veď ja len tak... aby reč nestála...“

„Tak kam to bude?“

Keď mu prezradil cieľ cesty, taxikár pohotovo naložil batoh do kufra auta. Róbert posunul sedadlo spolujazdca do maximálnej polohy a natiahol pred seba dlhé unavené nohy. Na kolenách zvieral dve tašky s fotoaparátmi, príslušenstvom a množstvom nafoteného materiálu. Taxikár mal prvých pár kilometrov snahu o rozhovor, ale po chvíli pochopil, že to nemá cenu. Naladil rezignovane hudobnú stanicu a sklapol. Nemohol tušiť, že jeho pasažier sa po dlhšom čase vracia z oblastí, kde sa toho veľa nenahovorí. Róbert nikdy nebol ukecaný, teraz slová zvažoval ešte viac.

Teo stlačil krátko, zato rázne zvonček s Vandinou menovkou. Vzápätí sa ozvalo bzučanie elektrického zámku a Teovi ostalo prekonať ešte tri poschodia, aby sa ocitol pred otvorenými dverami, v ktorých ho očakávala Vanda s prázdnym pohárom v ruke. Oči sa jej zvodne leskli a Teo na moment zauvažoval, či to spôsobil vypitý alkohol, alebo sa v nich zračí túžba. No možno len plakala. Zastal na prahu a snažil sa prečítať z jej pohľadu, na čo myslí. Stáli tam a pozerali sa, akoby to bolo jediné, čo dokážu. Nikto sa neodhodlal prehovoriť prvý, a tak si len pozerali do očí ako dvaja starí známi boxeri pred zápasom. Potom sa Vanda prudko otočila, prešla bytom a ostala stáť na balkóne. Teo za sebou zavrel dvere, prešiel ku skrinke a vybral dve napoleonky. Vytiahol zo saka brandy a nalial do oboch po jeden a pol centimetri. Vanda medzitým pozerala do noci opretá o zábradlie ako vtedy, keď k nej prvý krát prišiel Róbert. Túžila aby si Teo domyslel na čo čaká, aby k nej pristúpil zozadu a bez slov sa jej dotýkal. Všade. Aby sa jeho prsty prehrabávali hustými vlasmi, dotýkali sa brucha a stláčali jej prsia. Aby jej jazykom prešiel po šiji a zahryzol sa zubami jemne do ucha, až by ňou prešla triaška od hlavy až po končeky prstov na nohách. Toto všetko si ticho predstavovala otočená chrbtom do izby a roztúženou tvárou do ulice. Teo medzitým premýšľal, čo za hru to s ním Vanda zase hrá. Zavolá mu neskoro večer, aby okamžite prišiel a v hlase má naliehavú potrebu ho vidieť. Čakal srdečné privítanie, alebo aspoň náznak nehy. Milý úsmev. Bozk na privítanie. Hocičo. Niečo, čo by mu uľahčilo prvý krok. Čo vlastne chce? Stojí k nemu otočená chrbtom a pozerá sa akoby niekoho vyzerala. Čaká ešte niekoho? To snáď nie. Čo tu vlastne robí? Mal by k nej prísť a objať ju. Prisať sa k jej zmyselným perám a potom ju dobre pretiahnuť. Ale všetko je inak. Tak dlho okolo seba krúžia, že nevedia prestať. Hrajú síce v jednej hre, ale scenár im písali rôzni autori.

„Vanda, poď dnu. Máš naliate,“ preťal nočné ticho Teov basbarytón.