philov svet

     Adam vystúpil z auta.

„Počkajte tu na mňa, vrátim sa a odveziete ma naspäť - tam, kde ste ma naložili,“ prikázal taxikárovi a vošiel do neosvetleného vchodu obytného domu na sídlisku.

     Na šiestom poschodí pred dverami s menovkou Mgr. Terézia Rosenbaumová vytiahol z vrecka kľúče a chystal sa ich otvoriť. Niekto ho však predbehol. Opatrne na ne zatlačil. Tie sa ochotne poddávali tlaku jeho ruky, až odhalili to, čomu sa hovorí – výbuch atómovej bomby. Stál vo dverách, neveriacky pozeral na apokalypsu ako po ničiacom tornáde a načúval tichu rozhádzaného bytu. Zdalo sa, že v ňom už nikto nie je. Vošiel. Nevšímajúc si neporiadok, kráčal priamo k šatníku. Už cez odtiahnuté zhrňovacie dvere uvidel otvorený trezor. Podišiel k nemu a zistil, že dve veci chýbajú a jedna je navyše. Chýbal kufrík s jeho pištoľou a namiesto kópií kompromitujúcich materiálov sa na poličke povaľovala červená ruža. Peniaze a ostatné veci uložené v sejfe ostali na svojom mieste. Pripadal si ako vo filme o Arsenovi Lupinovi, ale žiadne romantické pocity pri tom neprežíval

     Byt bol systematicky prehľadaný asi tak z polovice, druhá ostala nedotknutá. Vyzeralo to na zohratý team, ktorý postupoval podľa plánu. Pokiaľ jedni špekulovali nad trezorom, ďalší hľadali v byte. Po jeho násilnom otvorení a nájdení dokumentov, ich rozhadzovanie prestalo baviť a stratilo na význame, tak s tým v polovici prestali. Možno len boli v časovej tiesni. V kuchyni našiel na zemi celý obsah mrazničky, chladničky a nevynechali ani toaletu – špeciálne záchodovú nádržku. Teraz nevedel, či to boli oni, čo pozerali príliš veľa detektívok, alebo si to mysleli o ňom.

     Vrátil sa k sejfu a vytiahol odtadiaľ rozkvitnutú červenú ružu. Ach tá mrcha Sofia – nezastaví sa pred ničím. Hrá tvrdo, ale aj pri najväčších svinstvách zachováva svojský štýl.

     Boli to veľmi vydarené kópie - pokiaľ ich nezačnú podrobne skúmať -  môžu presvedčiť aj odborníka, že sú  to orginály. Dal si záležať na kvalite papiera, dokonca dokumenty staršieho dáta vykazovali potrebný stupeň opotrebenia. Boli sem tam pokrčené, rožky ohnuté - použili papier s pred niekoľkých rokov. Kópie urobil u kamaráta – majiteľa reklamnej agentúry – na špičkových strojoch. Niektoré jednoduché parafy podpísal orginálne prepisovacím perom. Túto verziu dokumentov mal pripravenú na odovzdanie niektorej zo strán, v prípade, že sa dohodnú.

„Zo mňa si srandu nikto robiť ne....,“ v polovici vety sa zasekol nahnevaný a teraz už aj prekvapený taxikár, keď vstúpil do bytu.

„Nemali ste pri sebe peniaze na taxík a zabudli ste, kde sú odložené, že tu máte taký brajgel?“ udivene, so sarkazmom v hlase pokračoval a zvedavo sa rozhliadal po byte.

     Adam stál s kvetom v ruke ako nerozhodný milionár z televíznej šou a ukecaný taxikár len čakal, kedy z neho vypadne okrídlené: „Příjmeš moji růži?“

„No, tuším, že už nemáte náladu pokračovať ďalej po návštevách. Bude to stoosemdesiat korún a to vám nezarátam čakanie. Nie som hyena, keď vás postihlo takéto zemetrasenie. Čo všetko vám ukradli? Ste poistený?“

     Jeho otázky zostali nezodpovedané. Adam mu dal dve stovky a privrel dvere. Bolo by celkom zbytočné mu hovoriť, aby o tom, čo videl, nikomu nerozprával. Vedel o taxikároch svoje. Kofy na trhu sa môžu schovať pred pletkovaním týchto vodičov, ktorí musia mať prehľad o všetkom, čo sa v meste udeje. Určite, len čo si sadol do auta, cez vysielačku o tom vyrozumel všetkých svojich kolegov. Túto nechcenú reklamu by s radosťou oželel, ale teraz už s tým veľa nenarobí. Najväčšiu starosť mu spôsobovala zmiznutá zbraň. Túto krádež musí ohlásiť. Ako však vysvetlí, že mu z trezora zlodeji neukradli žiadne cennosti? Čo povie, že hľadali? Keď prizná dokumenty, tak bude musieť vysvetliť, čo v nich bolo a koho sa týkajú. Ak to neohlási a niekto s jeho pištoľou niečo vyparatí.... nebodaj kohosi zastrelí – to si ani nechce predstaviť.

„OK, takže boj,“ zamrmlal si popod nos a vyťukával čísla na klávesnici mobilného telefónu.

     Andrea pozbierala rozhodené fotky z chodníka, zodvihla Kiku a odobrala sa domov. Vo vani umyla malej labky, utrela ju a zamierila k baru. Vytiahla fľašku päťputňového tokajského vína a naliala z nej trocha do obrovskej napoleonky. Uvelebila sa v kresle, vzala bacuľatú čašu do ruky a zamyslene ňou krúžila. Pozerajúc na rozložené fotky vdychovala jedinečnú arómu tohto ťažkého vína a pomaly ho popíjala.

     Ústrednou témou série fotografií bol Adam a ženy. Každý záber ho zachytával vždy s inou. Medzi vymachlenými „krásavicami“ prevládali staršie ročníky, z ktorých priam kričali peniaze. Našli sa aj dve fotky intímneho charakteru. Na jednej – slušnej - spoznala ženskú, ktorá Adamovi urobila parádny výstup, keď boli spolu v Rotunde.

     Kika jej ležala pri nohách a miestami zhlboka odfukovala. Z reproduktorov sa ozýval zamatovo zatiahnutý, clivý hlas Sade a Andrea si ani nevšimla, ako po troške dopila pollitrovú fľašu zradne sladkého vína. Fotky sa odrazu začali vlniť v pomalom pop-jazzovom rytme.

„Chodím s gigolom! No to je podarené. Hik. Čo tým sleduje? Hik, hik. Ja nie som zazobaná Paris Hilton. Ani moji rodičia nie sú nijakí bohatí privatizéri,“ nahlas uvažovala.

„To vínečko má ale grády, fúúúha! Hik.“

     Andrejka, Andrejka, čo keď ťa chce zviesť na krivé chodníčky. Bola by z nás podarená dvojka. On - staré haraburdy, ja – starí chreni. Čistý spadnutý cirkus. Ja ho asi zabijem! Hovoril niečo o tom, že pred tým ako ma spoznal bol celkom iný, ale ...

„Kriste na nebi – hik - veď on vyvenčil a pretiahol snáď celú geriatriu – hik – s domovom dôchodcov dokopy!“