philov svet

     Adam, len čo vyprevadil policajtov z bytu, zavolal Alexovi - ako mu v telefóne sľúbil. Stretli sa v kaviarni, blízko jeho bytu. Bola sice polnoc, tento podnik však v dovolenkových mesiacoch nezatvárali skôr ako pred druhou hodinou nočnou. V rýchlosti vyrozprával, čo sa udialo a v hrubých rysoch dohodli ďalší postup. Adam podpísal Alexovi splnomocnenie oprávňujúce ho zastupovať v dosť širokej oblasti - zatiaľ len rukou na kancelársky papier.

„Máš kde spať?“

„Spálňa je v celkom slušnom stave.“

„Fajn. Dobre sa na zajtrajšok vyspi a o desiatej buď presne v tvojej banke. Ráno zavolaj kamošovi, že ho navštívime a urobíme ďalšie kópie. O jednej mám pojednávanie asi tak do pol tretej. Na ten čas som ti vybavil notára – zobudil som známeho – má potrebné inštrukcie. Počkáš tam na mňa a ďalej to preberieme u neho.“

„Prišiel váš taxík,“ oznámil Alexovi mladý čašník.

„Super, presne načasované. Účet nechávam na teba, my sme na zajtra dohodnutí, vidíme sa o desiatej v banke,“ vstal a podávajúc ruku na rozlúčku odchádzal tento čiperný advokát, na ktorom nebolo badať štipku únavy, ani v tak pokročilú nočnú hodinu.

     Adam stisol podávanú ruku a hlbšie sa zaboril do vysedeného kaviarenského kresla. Ešte chvíľu si tak posedieť. Vôbec sa mu nechcelo vrátiť do rozbombardovaného bytu. Čo teraz robí Andrejka? Určite už spí a ani netuší, do čoho sa namočil. Práve teraz, keď konečne našiel niekoho blízkeho sa to celé komplikuje. Musí ju od toho všetkého svinstva ochrániť. Ak by jej niekto ublížil, cítil, že by vedel zabíjať.

„Musíme prezrieť chatu, či tam nemá tie lajstrá, kým to neprehľadá polícia,“ spikleneckým hlasom navrhol Červený Teovi tak absurdnú činnosť, až ho oblial studený pot.

„Dobre tomu rozumiem - chceš ísť snoriť do chaty, v ktorej si so Sieglom včera rozprával. Zanechal si tam málo stôp, alebo ako si mám vysvetliť tvoj iracionálny nápad?“ Ak je Hanzi po smrti, tak je len malá šanca aby papiere nechali nepovšimnuté. Ak tam teraz pôjdeme, iba čo na seba strhneme pozornosť.“

„Pôjdeš tam len ty.“

„No to je výborné. Tebe preskočilo. To sa tam mám akože vlúpať, alebo ako si to predstavuješ. Viem, že ti vďačím za veľa, ale toto ….“

„Žiadne vlúpanie. Je tam Vanesa. Dvadsaťjednaročná prefarbená červenovláska, 180 cm, 93 – 61 – 91. Miery poznám presne – je to moja favoritka. Vybavil som mu ju na týždeň, aj s tou chatou. Stálo to obrovské prachy a on si na druhý deň zhebne, idiot!“

„Čím ďalej lepšie. Ako vieš, že tam ešte je?“

„Volala dnes poobede do agentúry, že je od včera večera sama a už sa nudí. Mám tam svojho človeka, ktorý ma informuje.“

„Fajn, tak jej brnkni nech sa tam poobzerá a ak nájde niečo, čo pripomína tie naše hľadané papiere, máme to v suchu.“

„Bože Teo, ty si ešte naivnejší ako som si myslel. Ja ju sice sem tam preťahujem, ale kamoši nie sme. Keby len vytušila aký majú pre mňa význam, snažila by sa to proti mne využiť. Je to len vychcaná mrcha s nádherným telom a sexuálnym apetítom ako rota záklaďákov. Však ju uvidíš. A nedaj sa pomýliť jej nevinným ksichtíkom. Tá má viac chochmesu ako my dvaja dokopy.

„Stále lepšie. Čo máš ešte v talóne? To tam mám vraziť teraz o desiatej večer, predstaviť sa ako Teo Čistič a spolu s tou Pamelou Anderson s IQ Jodie Foster, prehľadávať veci nebohého Hanziho? Vôbec jej to nebude podozrivé, keď ja taký lúmen ako hovoríš. A vôbec, prečo tam nejdeš ty, teba aspoň pozná.“

"Veď práve preto, že ma pozná...."

     Teo videl na Ondrejovi, že jedná pod tlakom posledných udalostí a nemá ďalej nič premyslené. Jediné, čo ho zaujímalo, bolo aby kompromitujúce doklady polícia nenašla v chate.

„Maš pravdu, sakra, najjednoduchšie bude dostať ju s tadiaľ okamžite preč a až potom chatu prehľadať.“

     Nakoniec Červený cez svoj kontakt v agentúre dal telefonicky odvolať Vanesu domov, kľúče mala nechať pod kameňom pri altánku s tým, že ďalší program jej oznámia zajtra. Predtým ako prešiel vedľa nich po ceste jej malý Áčkový mercedes, skryli svoje autá na bočnú cestičku ku akejsi drevenici.

     Z praktického hľadiska bola Teova nočná účasť na tejto výprave zbytočná, pretože do chaty šiel Červený sám, keďže tu aj tak včera doobeda posedával s ešte celkom živým Siegelom. V kožených rukaviciach beznádejne hľadal ukradnuté dokumenty nevediac o tom, že k Sieglovi sa vôbec nedostali. Teo zatiaľ rozmýšľal, ako sa tu vlastne ocitol a do čoho sa to preboha nechal zatiahnuť. Po neskutočne dlhej hodine strávenej pod obrovským smrekom len s vlastnými myšlienkami, zbadal Teo z tmy sa vynárajúceho Ondreja. Keď už bol blízko pri ňom, nemusel sa nič pýtať. Jeho tvár a prázdne ruky hovorili za všetko.

     Pomaly a mlčky sa vybrali ku svojim autám, ktoré ostali v nenápadnej odbočke. Tesne pred tým ako k nim dorazili, počuli zvuk biížiacjch sa vozidiel. Skočili do krovia a keď popri nich prechádzali pomaly, len so zapnutými parkovačkami, čítali na boku jedného z áut nápis: POLÍCIA. Celkom biely Červený s vytreštenými očami chytil Tea za rameno a so stiahnutým hrdlom zašepkal,„V aute mám nitroglycerín...“