philov svet

     Róbert nasmeroval objektív už snáď po stý krát na trocha znudenú Vandu, a v hľadáčiku si prezeral jej tvár. So záujmom pozoroval zmyselné rozširovanie nozdier, keď vťahovala sladkofigovú vôňu španielskeho brandy z veľkej napoleonky . Zaostril na jej pery. Predstavoval si čo, všetko by na ňom mohli ochutnať. Kvapka brandy jemne opalizovala na šťavnatom spodnom rte. Cvak. Krivka šije prechádzajúca okolo ucha sa strácala pod vlasami... Cvak. Cvak a cvak. „Ešte dobre, že som vyčistil pamäťovú kartu.“

     Vanda ležérne vstala a plavným krokom si to kormidlovala pomedzi postávajúce hlúčiky baviacich sa hostí, smerom k toaletám. Z jednej skupinky vystrelila mužská ruka a pribrzdila  sústredenú a trocha neistú Vandinu chôdzu. Róbert žiarlivo híadal a zaostroval, kto si to dovolil obťažovať jeho bohyňu. Ľavačka patriaca stredne vysokému chlapíkovi ju dosť násilnícky zovrela a strhla na svoju stranu. Na chvíľu ju stratil v hľadáčiku, až ju následne objavil, ako s miernym odporom príjma uslintaný bozk od postaršieho chlapíka s výrazným nosom. Spod krátkych prešedivelých kučier zapichoval do nej chlípne očká a druhou rukou mával na vzdialeného čašníka, ktorý zo sklonenou hlavou a prázdnymi pohármi unikal od smädného, bujarého stáda. Konečne sa Vande podarilo vymaniť spod šmátrajúcej paže. Ospravedlňujúco niečo vysvetlila okolostojacim a rýchlo opustila toto nebezpečné územie. Došla len po permanentne zavreté dvere toalety. V nemom zúfalstve zvesila plecia, položila na stolík dopitú čašu a  nenápadne sa odsunula k východu.

„Dokelu, dokelu.... nechoď preč“, zúfalo si mrmlal pre seba.

Rozbehol sa za ňou, bez toho aby vedel, čo jej povie. Musí s ňou ešte hovoriť. Nezobral si na ňu ani číslo. Pri behu vrazil do spomaleného pingla s veľkým podnosom prázdnych pohárov. Ten urobil parádnu vývrtku a sklo sa radostne zoznámilo s gravitáciu. Róbert tiež. Kým vybehol von, Vanda mu zmizla.

     Stál pred jej dverami ako školák pred kabinetom fyziky a rozmýšľal, čo jej povie.

koho to zaujalo, tu to pokračuje