philov svet

     Zablúdil som do Tesco (poslevenčene do Teska, ale v podstate je to pre príbeh jedno). Krátil som si chvíľu čakania na kamaráta, prechádzkou medzi regálmi s knihami. Listujúc v jednej z encyklopéd som zachytil sluchom monotónny hlas, vychádzajúci z konca uličky. Pripomínalo mi to čítanie druháka na hodine slovenčiny, len s malým rozdielom v zafarbení hlasu. Rétor čosi detsky deklamovalmal milým hlasom babičky. To už stálo za to odtrhnúť oči od roztvorenej knihy a započúvať sa do jej slov. Bočnými úkrokmi som sa dostal na dosluch a dohľad k bizarnej dvojici. Stopäťdesiatcentimetrová babička so sivými, miestami až bielymi vlasami, vo veku, tipujem niečo nad sedemdesiat, stála vedľa asi štyridsaťročného „mladíka“, možno o centimeter vyššieho, ktorý s užasnutými očami dokorán, pozeral niekam ponad jej plece a nemo počúval. V ruke držala veľkú knihu rozprávok a čítala zanieteným hlasom, nevnímajúc postávajúcich a pozorujúcich usmiatych ľudí, roztrúsených vôkol nich.

     Bolo to niečo úžasné!!! Milé, trochu tragikomické, rozprávkové, očarujúce.

     Čumel som na nich spoza okraja knihy a nevedel sa vynadívať. Veľmi skromne, ale čisto oblečení, chudobní majetkom, ale bohatí citmi, prežívali spoločne príhody rozprávkových hrdinov, ktoré vždy dobre dopadnú, a kde na konci dobro víťazí nad zlom.

     Musel som tam stáť dlho, lebo za ten čas si stihli vymeniť úlohy a z čitateľky sa stala poslucháčka. Ďalšiu rozprávku už čítal on a ona počúvala.

     Všimol som si ešte jednu vec. Každý z prítomných sa snažili chodiť okolo nich ako po špičkách, aby náhodou nenarušil ich kruhy. A tak som sa aj ja nakoniec ticho vytratil s dobrým pocitom, že v tejto skomercionalizovanej dobe ešte stále žijú medzi nami ľudia, z duší ktorých by sme sa kľudne mohli aj napiť.