philov svet

predchádzajúca časť

     Adam ležal na lavičke a zo všetkých síl vytláčal činku v poslednom opakovaní štvrtej série. Mal pocit, že ňou nepohne ani o milimeter. Sily ho začali opúšťať. Buď ju dotlačí do stojanu, alebo mu padne na hrudník. Prešlo bezmála päť sekúnd a činka sa nie a nie pohnúť. Len pomyslenie, ako nemotorne sa bude s pod nej vyťahovať, keď rezignuje, vňom zmobilizovalo niečo, čo tú prekliatu činku dopravilo konečne na stojan. Bolesť v ľavom ramene bola odmenou za dvojtýždenný výpadok z tréningu. Ďalšie cviky už vykonával s menšími váhami. Tešil sa na záverečné skracovačky. Cvičil ich do úplného vyčerpania, až ho pálilo celé brucho. Potom prišla očakávaná eufória, uvoľnenie a príjemná únava. Mal za sebou ďaľšie víťazstvo nad vlastnou pohodlnosťou. S pribúdajúcimi rokmi si čoraz ťažšie udržiaval potrebnú kondičku.

     Stál pod sprchou, keď zazvonil telefón.

"Zákon schválnosti funguje dokonale," precedil namrzene pomedzi zuby. Avšak studená voda tryskajúca na unavené svalstvo mu robila tak neskutočne dobre, že mohol volať samotný pápež, mal by smolu. Pípol odkazovač. Zaznelo pár obsadzovacích tónov a potom ticho.

".....a neodvrávaj, lebo ťa tak vyfliaskam, ty sopľa jedna!!! Čo si myslíš, že keď máš osemnásť, tak tu môžeš na mňa vyskakovať? Kým ťa ja živím...." "Tresk!!!", dvere sa vtesnali do zárubne, ako zadok na šerbeľ, len s väčším rámusom. Suseda, učiteľka býajúca pod ním, páchala pedagogické džiu džitsu na vlastnej dcére. Šachtou bytového jadra sa jej monológ šíril, ako rozhlasom po drôte. Túto reláciu mali však na programe akosi pričasto.

     Vyliezol z vane. Adamova 187 centimetrová svalnatá postava zaplnila skoro všetok zvyšný priestor úboho malej kúpelne panelákového bytu. Odraz jeho čiernej kučeravej hlavy s nakrátko ostrihanými vlasmi a trochu väčším nosom posadeným medzi úzke štrbiny sivomodrých očí sa na neho usmieval z pofŕkaného zrkadla. Rukou si prešiel po dvojdňovom strnisku, zazubil sa pobavene na seba a siahol na poličku po tube s gélom. Votrel si malé množstvo do ešte vlhkých kučier a napínal pri tom svaly, akoby pózoval pre ženský magazín. Bol si vedomý ako pôsobí na ženskú polovicu sveta a vedel to aj patrične využívať. Okolo žien sa točil celý jeho terajší svet. Vždy to s nimi vedel.

     S uterákom obtočeným okolo bedier prešiel do izby a zapol vežu. Vložil CD-čko a priestor zaplnili tóny jedného z chopinových klavírnych koncertov. Má rád profíkov s talentom. Presne takým bol aj chlapík, čo tak virtuózne lietal prstami po klávesniciach, aby dokonale zahral partitúru od iného profíka, akým ten čertovský poliak bezpochyby bol.

     Proteínový nápoj odpil do polovice pohára a krížom cez miestnosť zanechávajúc za sebou mokré šľapaje, pobral sa ku oknu. Žiarivá slnečná guľa sa tesne dotýkala horizontu a jej spodný okraj sa doň vpíjal ako atrament kvapnutý do vody. Počasie lákalo von.

     Zazvonil telefón. "Počúvam," stroho sa ozval do telefónu. Na druhom konci linky bolo počuť chvíľu len napäté ticho sprevádzané nervóznym klopkaním čohosi o stôl. Rozpačité odkašľanie predchádzalo tichému, až spikleneckému hlasu, ktorý vyslovil otázku, "Máte už...?"

"Nie," rýchlo odvetil, spoznajúc Siegelov napätý hlas.

"Dúfam, že ste si to nerozmysleli."

"Nie."

"S vami teda je ale zábava. To ste taký stručný vo všetkom? Povedzte mi aspoň niečo, som ako na ihlách."

"Pokiaľ viem neobjednali ste si ma pre zábavu. Už nevolajte, ozvem sa sám." Zložil. "Nedočkavý tupec!" uľavil si. Stále si nebol istý či urobil dobre, že zobral túto prácu. Čosi v jeho vnútri veštilo problémy. A už sa to začína.

     Presunul sa do spálne a už suchý len s mokrými vlasmi si natiahol pohodlné ľanové nohavice a jednofarebnú hodvábnu košeľu s vyhrnutými rukávmi. Pôjde sa trocha prejsť a popremýšľať. Plánujúc v mysli najbližší program obúval si mokasíny a zároveň zapínal hodinky. Pri odchode nezabudol vášnivému virtuózovi prerušiť rozohranú chopinovu etudu, pripichol si slnečné okuliare na ešte vlhké vlasy a presunul sa do slnkom zaliatej ulice. Vzduch bol suchý sťaby kašeľ starého tuberáka a prehriaty, ako pri nácviku chlapčenského baletného zboru. Krajší gýč by nenamaľoval snáď ani insitný maliar nakopnutý sfetovanou múzou.

     Slnko jej svietilo priamo do modrozelených mandľových očí, ktoré si nemotorne zakrývala stočenými dnešnými novinami. Ani clonenie im nešlo dobre, nehovoriac už o ich pochybnom obsahu, a tak Andrea ani nezbadala, kedy si k nej Adam prisadol. Strhla sa až na lomoz, ktorý vyvolala posúvaná stolička v jej bezprostrednej blízkosti.

"Ciao, kočka," zahučal jej pri uchu, ktoré hneď aj pobozkal.

"Do pekla....., chodíš ako duch. Tak som sa zľakla...," naoko namrzene zareagovala a pustila noviny, ktoré sa s radosťou roztočili a kĺzavým letom pristáli na zemi.

"Niekto tu nemá čisté svedomie, hm?" ukazovákom a palcom jej nadvihol špicatú bradu a snažil sa ju pobozkať. Prižmúrené oči mala ešte plné slnka, takže jej reakcia na jeho dotyk bola prehnane roztržitá. Prudko otočiac hlavou mu vrazila nos do oka, na čo Adama hneď prešla chuť na ďalšie intímnosti a tak sa radšej snažil utrieť si podráždené oko opakom dlane.

"Nemusíš ma hneď zlikvidovať."

"Prepáč, ale ešte stále ťa vidím rozmazane. To z toho slnka....," ospravedlňovala sa Andrea

"Aj keď to nebol zámer, ale ja ťa už vidím tiež rozmazane."

"Čo tu vlastne robíš? Nie že by som ťa nerada videla, práve naopak, ale nebol si to ty, čo si mi povedal, že nemáš dnes na mňa čas?"

"To je pravda. Už aj odchádzam."

     Zdvihol spadnuté noviny, stehnom posunul kaviarenský stolík a sledovaný jej prekvapeným pohľadom, vykročil do pulzujúceho virvaru podvečerného mesta.

pokračovanie