philov svet

     Policajtom sme povedali všetko, čo sme vedeli a že toho bolo žalostne málo, to si môžete písať. V tej tme a nie veľmi príjemnej situácii vidíte okolo seba iba samé prízraky. Len si to skúste, holý v rybníku, pri slabom svite mesiaca všímať si nejaké detaily, keď vám hlavou víria hororové scény a vy sa snažíte hlavne neutopiť – popisoval som ospalému nadporučíkovi naše nočné kúpanie. Ten sa to celé snažil naťukať do starého písacieho stroja, určite pamätajúceho časy pána Williama Burta. A potom povedal tie pamätné slová:

„Hýbali ste ňou?“

Stupídnejšiu otázku som v živote nepočul. Či sme hýbali s plávajúcou mŕtvolou? Aj keď beriem do úvahy pokročilú nočnú hodinu, profesionálnu deformáciu pri kladení otázok, neadekvátne motivovanie výkonu služby formou neprogresívneho finančného ohodnotenia a vtipy o policajtoch, ktoré vás akosi pripravujú na krutú realitu, neubránil som sa výbuchu smiechu a neveril vlastným ušiam, že to myslí vážne.

„Ja som si s ňou trocha zaplával a Nika ešte stihla nacvičiť krátku zostavu pre dve akvabely, ale bohužiaľ bez hudby. Do taktu som im pod vodou lúskal prstami. Doboha, človeče! Keď sme ju tam zazreli, plávali sme ku brehu ako o dušu. Pri tej rýchlosti som nakopol dvoch karasov, keď som sa okolo nich preháňal v novom rekorde na stovku v otvorenom bazéne.“

„To tam ale písať nebudem,“ sucho skonštatoval polospiaci štátny orgán a rozpačito nechal visieť ruky nad klávesnicami písacieho stroja.

„Robte si čo chcete, len ma už prosím pustite domov. Sedím tu ako počúraný vo vlhkých nohaviciach, natiahnutých v tej rýchlosti na mokré telo.

     Myslím, že toho mal tiež akurát dosť. S neprehliadnuteľnou úľavou vytiahol tri hárky papiera preložené „kopírákmi“, položil ich predo mňa a vyzval, nech si po ňom prečítam, čo som povedal a na znak súhlasu to popodpisoval na všetky možné miesta, ktoré mi začal bodkovať reklamnou prepisovačkou mäsokombinátu Mekom. Nekomentujúc pravopisné chyby a zvláštny štýl vetnej skladby, som s kľudom podpísal svoju ničnehovoriacu výpoveď, vedomý si, že toto dielo nemá ambície zabodovať v súťaži o poviedku roka.

     Konečne doma. Zapálil som voňavé sviečky, vytiahol z baru dvadsaťročný portorický rum, nalial statočne do dvoch veľkých koňakoviek a priťukol si s Nikou, len tak. Ani jeden z nás nemal potrebu rozprávať. Po druhom hlte tuhého nápoja s exotickou chuťou a vôňou, sa schúlená pod mojím ramenom ticho rozplakala.

     Keď zaparkoval pred hlavným hotelovým vchodom, pravým predným kolesom na modro-žltom koberci, kostolné hodiny odbíjali presne osem hodín. Dvaja hlavohruďoví ochrankári stojaci pri vstupe sa pohli smerom k Alexovi, ktorý už stál pri otvorených predných dverách a čakal na jedného z nich, s kľúčikmi a stovkou v ruke. Dnes bol rýchlejší  ten menší z nich a párminútový zárobok za zaparkovanie auta, putoval do jeho, na zadku sa trochu lesknúcich, čiernych nohavíc. So slovami, „ja viem, že ste ho nechali, Marian,“ prešiel Alex okolo druhého a familiárne poklepal po ramene.

     Sedela tam sama, otočená k barmanovi a niečo vysvetľovala. Ten sa tváril až priveľmi chápavo, pulírujúc pri tom poháre, ktoré zasúval do koľajničiek nad barovým pultom. Za dvadsaťpäť minút stihla piť už štvrtého Jacka Danielsa a pomaly sa dostávala do miernej spoločenskej špičky. Alex si z diaľky všimol jej veľký briliantový prsteň na opálenej, pestovanej ruke. Držala v nej cigaretu a mávala ňou ako na prvého mája. Obidva popolníky položené pred ňou boli neustále prázdne – cigaretového popolu však bolo všade naokolo neúrekom. Alex stál pri dverách a pozeral na Sofiin chrbát, decentne odhalený v elegantných letných šatách. Vlasy mala vyčesané a zopnuté nahor. Obnažený krk dal vyniknúť drahým dlhým náušniciam, lietajúcim okolo uší pri energickom vysvetľovaní čohosi, určeného mladému čašníkovi. Ten si všimol Alexov upretý pohľad a vo chvíli, keď sa Sofia zahľadela inam, útrpne na neho pozrel a prevrátil oči. Alex sa chápavo pousmial a vykročil ho vyslobodiť zo Sofiinho zajatia.

„Vidím, že ste začali už bezo mňa,“ prehovoril za jej chrbtom, spozorujúc až teraz whiskový pohár, položený pred ňou na barovej doske.

Rukou sa chytila okraja pultu a pomalým otočením sa na barovej stoličke mu pozrela do očí.

„Doktor Kramer…,“ skontrolovala náramkové hodinky, „meškáte tri minúty, tak som si musela objednať sama,“ skúmavým pohľadom ostala visieť na jeho tvári s neprehliadnuteľne výrazným nosom a pichľavými tmavými očami.

Alex jej pobavene hľadel priamo do očí a uvedomoval si, že táto chvíľa má pre ďalší priebeh ich vzťahu zásadný význam. Premeriavali sa navzájom ako boxeristi v ringu pred zápasom, odhadujúc silu vôle po víťazstve toho druhého. Skúmali sa bezmála pol minúty a nebyť čašníka, trvalo by to aj dlhšie.

„Čo si budete priať, pán doktor?“ spýtal sa mladý čašník, „pani Rubinová pije Jacka Danielsa s kvapkou vody,“ a zároveň profesionálne prerušil rastúce napätie medzi jeho dvoma osamotenými prominentnými hosťami.

„Vidím, že nás tu oboch poznajú, len my sme nemali tú príležitosť sa zoznámiť…, Alex Kramer.“

„Sofia Rubinová.“

Prijal jej podávanú ruku a vzájomným stiskom spečatili oficiálne zoznámenie.

„Suché Martini s olivou a ľadom a ešte minerálku, prosím ťa. Budem neskôr šoférovať,“ objednal si a dodal na vysvetlenie.

O malú chvíľu pristál pred Alexom požadovaný drink aj s Matonkou. Pikolík sa diskrétne vzdialil na druhý koniec baru. Sofia chytila do ruky pohár a predniesla improvizovaný prípitok skôr, ako Alex držal svoj.

„Pripíjam na to, aby sme nikdy nemuseli stáť proti sebe. Bola by vás škoda, milý Alex. Pravdaže žartujem... Tak na naše zoznámenie.“

„Nazdravie, pani Rubinová.“

„Prečo tak oficiálne? Sľúbte mi, že ma budete volať Sofia a mne dovolíte vás oslovovať Alex, prosím.“

„Prečo nie. Len aby ste mi vedeli prísť na meno aj po tom, ako vám poviem, prečo sme sa tu vlastne stretli, Sofia.“