philov svet

     Alex s víťazoslávnym úsmevom na perách vyšiel z pojednávacej miestnosti nasledovaný ešte spokojnejším, ale totálne zmäteným klientom. Pred malou chvíľou mu zachránil doslova a do písmena krk. V miestnosti zostali dvaja mladí právnici, ktorých sebavedomie len nedávno utrpelo Waterloo. Ukladali do veľkých kožených kufríkov starostlivo a precízne zozbierané materiály proti Alexovmu mandantovi a nebyť neočakávaného stiahnutia žaloby zo strany ich chlebodarcu, tak ten prípad mohli mať v suchu a dotiahnutý do víťazného, ba priam triumfálneho konca. Alex k nim dokonca pocítil kúsok ľútosti – nikto ich o chystanom vyhlásení žalujúcej strany ani len slovkom nevaroval – vypili si kalich horkosti rovno na pojednávaní, takpovediac v priamom prenose a ešte k tomu pripravený v domácej kuchyni.

„Pán doktor, ja tomu stále neverím. Čo sa vlastne stalo. V tej rýchlosti mi to ešte vôbec nedošlo. Nie že by mi niečo vadilo, ale prečo hneď odpískali koniec bez jediného výstrelu?“

„Na vašom mieste Michal, by som to tak nechal. Dokonca sa to aj rýmuje.“

„Pozývam vás na obed, šampanské, kaviár, homáre ... – želajte si čo len chcete – máte to mať. Musíme to parádne osláviť. Vy ste kúzelník. Všimli ste si tých nafúkaných právnikov ako spľasli? Do riti..., tí sa z toho do smrti nespamätajú!“ v eufórii kecal neočakávanou zmenou situácie opojený podnikateľ.

„Môj šek dostanete do konca týždňa. Jeho úhradou mi urobíte najväčšiu radosť. A teraz ma ospravedlnte, musím ešte zachrániť niekoho, kto si to – nič v zlom - zaslúži určite viacej ako vy.“

     Nemal chuť stráviť s týmto rozmaznaným synáčikom vplyvného otecka už ani minútu, aj keby ten čas mal. Na jeho záchranu musel použiť veľmi silný kaliber. Suma na šeku bude tomu adekvátna - môže počítať so šesťmiestnym číslom. Dôkazy svedčiace proti nemu boli tak presvedčivé, že pokiaľ by ich obžaloba vytiahla na súde, nepomohol by mu ani Kristus. Jediná šanca bola predísť pojednávaniu.

     Zbehol rezko po kamenných schodoch budovy súdu a nasadol do auta zaparkovaného na zákaze státia. Zamával neďaleko stojacemu policajtovi a ten mu zdvorilo zasalutoval so širokým úškrnom na guľatej tvári. Čierny sedmičkový bavorák sa prudko odlepil od krajnice a zaradil do preplnenej mestskej premávky.

    Adam uháňal v požičanom aute na stretnutie s Alexom, spoločne naplánované u známeho notára. Správne predpokladal, že mrcha Sofia ho dá sledovať, tak sa jej to rozhodol čo najviac zťažiť. „Lešovať“ niekoho v nablýskanej modrej Alfe Brera, pokiaľ neporušuje dopravné predpisy, nie je žiadne umenie. Jeho športiačik svieti na diaľku a prehliadnuť ho môže jedine slepec. Ale ten by zas musel počuť nezameniteľný zvuk jeho motora s vyladenou dvojicou výfukov, ktorý vyhrával ušiam fajnšmekra niečo ako Bethovenovu motorístickú osudovú. Preto už aj na stretnutie v banke išiel taxíkom, do ktorého nastúpil na dostatočne vzdialenej ulici od domu. Dostal sa tam cez zadný dvor – prešiel pomedzi garáže, naprieč detským ihriskom. Ospalo vyzerajúceho nohsleda opretého nenápadne o roh výklenku predajne s elektrospotrebičmi nechal v domienke, že sa stále zdržiava doma. Ten naďalej pokukoval po vchodovej bráne a študoval ceny mikrovlniek, ktoré už chudák musel vedieť naspamäť. Pred banku mu priviezol kamarát auto svojej ženy – Ford Ka – a skoro dvojmetrový Adam sa doň vedel vsúkať len za pomoci imaginárneho obúváka. Keď doň nastupoval, spomenul si na obrovského Hightowera z Policajnej akadémie ako vytrhol predné sedadlo z podobne malého auta a šoféroval zo zadného. Kamarát však bol ktohovieprečo proti.

     Tieto horúčavy sa dajú vydržať len pri vode. Ja som však musel dokončiť analýzu, na ktorú netrpezlivo čakal kolega vo Varšave a tak som si k počítaču aspoň priniesol citronádu s mätou a ľadom na uhasenie nekonečného smädu. V elektrickej rúre sa piekli kuracie stehná a v chladničke chladil letný šalát. Práve, keď som rozmýšľal či mám kyslú smotanu na cesnakový dresing, zazvonil telefón.

„Nejdeš si zaplávať?“ so smiechom v hlase mi položila otázku priateľka Nika.

„Už plávam – vo vlastnom pote.“

„Fúúúj... a ako to zvládaš?“

„Snažím sa neponárať hlavu – strašne pritom štípu oči.“

„A čo tak jazero?“ neodbytne sondovala ďalej.

„Iba ak večer a plavky nechaj kľudne doma.“

„To poznám... O ktorej prídeš pre mňa?

„O devätnásť tridsať môžeš čakať vonku. Skočíme ešte na mojito – ty alko, ja bohužiaľ nealko – súhlas?“

„Porque no, amigo. !Hasta luego!“

„!Hasta pronto, querída!“

     Vanda pozorujúc Teove správanie, nechápavo krútiac hlavou, rozmýšľala nad príčinou takej prudkej zmeny jeho nálady. Všetko pripisovala posledným udalostiam s Róbertom, ktorých sa nechtiac zúčastnil aj Teo a ani len netušila do čoho sa jej šéf namočil. Vanda nebola jeho priamou podriadenou - pracovala však na oddelení, ktoré jeho úradu pripravovalo potrebné materiály. Stretli sa na obede. Bol dosť zmenený. Hlboké ryhy na čele a vačky pod očami, okolo ktorých boli sústredené drobné vejárovité vrásky, ho robili starším. Tvár mal ako v kŕči a pokleslé ramená vyjadrovali akúsi bezradnosť a rezignáciu. Sadol si sám do najvzdialenejšieho kúta jedálne a neprítomne, opakovane vkladal polievkovú lyžicu do úst, s pravidelnosťou automatického robota.

„Môžem si prisadnúť, pán hlavný kontrolór?“ spýtala sa Vanda, stojac nad ním s podnosom v rukách.

Teo sa strhol – očividne nevnímal okolie a nezaregistroval jej príchod – čím sa mu podarilo obliať si hovädzou polievkou šedé oblekové nohavice.

„Čo, čo?! Do frasovej kariky....!“

„Pýtam sa ťa, či si môžem prisadnúť a ty mi máš odpovedať – ako v tom vtipe – kľudne si ju prisadnite, však je vaša. Na prisadajúceho muža ten vtip sedí viac, ale ako tak na teba pozerám, tak ty by si teraz zo seba nevypotil ani ako sa voláš.

„Vanda, chcem byť sám.“

„Čo sa stalo? Takého ťa nepoznám.“

„Niečo som si odhryzol a teraz sa tým sústom idem zadusiť. Nevieš kedy bude zasadnutie?“

„Dvadsiatehodeviateho.“

„Uhm... mám necelý týždeň.“