philov svet

     Pod korčuľami jej svižne utekal hladký povrch asfaltového chodníka vedúceho popri rieke, až na sídlisko pýšiace sa umelým jazerom a vlekom pre vodných lyžiarov. Andrea ladne a plynulo kízala vedľa topornejšie sa pohybujúcej Zuzky a snažila sa porozprávať jej udalosti včerajšieho dňa. Lenže častým uhýbaním oprotiidúcim korčuliarom, cyklistom a tiež v neposlednom rade večným zaostávaním menej zdatnej kamarátky, nedostala sa ďalej ako po prvé tenisové podanie. Nakoniec to vzdala a dohodli sa, že pri vleku si odpočinú, osviežia sa malinovkou, alebo nanukom a tam jej to celé vyrozpráva do najmenších podrobností. Slnečné počasie vyhnalo von obrovské množstvo viac i menej športovozdatných jedincov a na cyklisticko – korčuliarskom chodníku sa to hemžilo ako v nejakom mravenisku. Vyšportovaná Andrejka sa virtuózne prepletala pomedzi zhluky pomalších, charakteristicky sa pohybujúcich začiatočníkov a naberala potrebnú rýchlosť, aby pocítila slastnú chuľ pripomínajúcu lietanie. Od malička sa jej snívalo, že vie lietať a teraz bola tomu pocitu veľmi blízko – len roztiahnuľ ruky a ...

     Nechala sa uniesť vlastnými myšlienkami a celkom pri tom zabudla na Zuzku, ktorá za ňou zaostala, ani nevie kde. Ten kúsok ku esspresu už prejdem a kým za mnou príde, aspoň kúpim niečo na pitie, pomyslela si a zišla z chodníka smerom ku stolom ukrytým pod veľkými reklamnými slnečníkmi.

     Svoj Sprite mala spolovice vypitý a Zuzky niet. Určite sa s niekým vykecáva. Ja tu môžem skysnúť. Práve, keď si začala naťahovať na ruky chrániče lakťov a bezpalcové oranžovomodré rukavice, počula prichádzať húkajúcu sanitku. Plúžila sa pomalou rýchlosťou medzi uhýbajúcimi cyklistami a postávajúcimi korčuliarmi smerom odkiaľ pred nemalou chvíľou prišla. Znepokojená Andrea spolu so senzáciouchtivými výrastkami, rodičmi s deľmi a staršími doteraz pokojne posedávajúcimi dôchodcami, vybrala sa pozrieť, čo sa stalo.

     V mieste najväčšej koncentrácie ľudí zbadala na svahu pod chodníkom pohodené bicykle, skupinu zamračene posedávajúcich cyklistov, pár oprašujúcich sa korčuliarov a nejakú dievčinu, ktorej pomáhal nastúpiť do sanitky starší muž v bielom plášti. Keďže  tá mala stále na nohách kolieskové korčule, šlo im to dosť nemotorne. Ostrila zrak a v duchu si opakovala, že to nemôže byť Zuzka. Tá zranená kočka určite nebola ona, aj keď na takú diaľku si stopercentne istá byľ nemohla. Snažila sa prebiť k niekomu, čo to celé videl, alebo sa do tej skrumáže zaplietol. Vo chvíli, keď ju delilo asi desať metrov od nešťastných cyklistov prezerajúcich si poškodené biky, niekto ju chytil za rameno.

„Mám niečo s členkom, príšerne bolí,“ pri uchu jej zahučala Zuzka a na tvári mala skrivený výraz.

„Veľmi?“ s úľavou, že vidí kamarátku, starostlivo sa spýtala a zároveň ju srdečne objala.

„Ani nevieš aký strach som prežívala, keď som videla sanitku. Ukáž nohu.“

Vyzula si korčuľu a pohýbala mierne opúchajúcim členkom.

„Chcela som zabrzdiť, aby som nevletela do tej skrumáže predo mnou a nejako sa mi blbo vykrivila noha.“

„Myslím, že je to len netiahnutá šľacha,“ skúsene povedala dlhoročná športovkyňa, ktorá s takýmto zranením pri svojej tenisovej kariére prišla do styku mnohokrát aj na vlastnom tele.

„Chyť sa ma, prejdeme ku vode a trocha to schladíme,“ podopierajúc zranenú kamošku schádzala bosá Andrea dolu svahom ku rieke.

     Adam by len ťažko vedel zakryť údiv, ktorý v ňom vyvolala Sofiina odpoveď. Ani sa o to nepokúšal. Päť sekúnd na ňu zízal dementným pohľadom Jacka Nicholsna z filmu – Prelet nad kukučím hniezdom – vracajúcim sa zo šokovej terapie elektrickým prúdom.

Toto však nebol herecký výkon, ale najvnútornejší pocit jeho duše, zobrazený na inak sympatickej Adamovej tvári. Zrazu v ňom vzkypela zlosť a slová sa z neho drali ako besné.

„To si ako predstavuješ? Ako to chceš doriti zariadiť, aby si vlastnila aj ľudí? Čo si moderný Mefistoteles v ženskej koži, alebo čo doboha? Čo za sprostosti mi to vykladáš?“ jeho zvýšený hlas zaujal okolosediacich hostí a schyľovalo sa k repríze expresívnej výmeny názorov  odohratej včera v Rotunde.

„Kľud miláčik..., nezabúdaj, že raz som ťa už vlastnila. Po piatich dňoch si mi síce ušiel, ale to sa niekedy psíkom stáva,“ s kruto – chladnými prižmúrenými očami ho prerušila tichším, ale rozhodným hlasom.

„Zaplatila si si sedem dní plavby loďou s kapitánom, nič viac,“ oponoval už tichšie, ale ešte stále s hrozivým podtónom Adam.

„Zaplatila som si teba. Tvoj čas. Tvoju spoločnosť. Myslíš si, že by som vyhodila toľké prachy, keby som sa chcela plaviť okolo priblblého jadranského pobrežia s priblblými a dotieravými námorníkmi? To si taká naivka? Sám vieš, že to tak nie je, tak sa aspoň neklam a nerob tu predomnou fajnovku. Keby som chcela, tak som na lodi celé leto s ľuďmi, čo sa mi pchajú do riti, lebo potrebujú niečo vybaviť, alebo ma pozývajú, aby sa mohli pochváliť, že boli so mnou na dovolenke. Ja ich však môžem dlabať. Vybrala som si teba, pretože ťa moje známe vychválili a musím priznať, že sa mi aj páčiš. Pokiaľi nezačneš strečkovať. Hovorili mi o tebe, že božsky trtkáš a vo vybranej spoločnosti by si vedel dávať lekcie z etikety kdejakému diplomatovi. Si mužný, nie ako tie metrosexuálne trasorítky a máš tiež viac skúseností oproti tým cucákom, čo počúvajú nejaký hotel Tokio, či ako tých hermafroditov nazývajú,“ vysvetlila mu svoje pohnútky obšírne, jasne a celkom otvorene.

„Takže čo? Pôjdeš teraz za Rolandom, zaplatíš za mňa prachy a...? Ja tam končím a  keby aj nie, tak klientelu si vždy vyberám ja a nikto ma nemôže donútiť k niečomu, čo nechcem. Ešte stále som sám sebe pánom a tak to aj zostane! Bola chyba, že som sa ulakomil na honorár od teba a nepočúval som reči, aká si beštia, ale druhý krát ti už nenaletím!“

„Ale, ale, nie tak rýchlo.  Myslím, že máš niekoho veľmi rád. Bohužiaľ to nie som ja, ale nevadí. Stačí, že si nejakých citov schopný. Tento luxus si ľudia v tvojej branži dovoliť nemôžu a ak si ho doprajú, musia za to platiť. A cena býva väčšinou vysoká, holúbok,“ začala mu brnkať na najcitlivejšiu strunu.

Sedel ticho a pozeral do prázdneho pohára. Ešte v sebe poriadne nepocítil príjemnejšiu stránku kvitnúcej lásky a už sa mal strachovať, aby jej kvety nenapadli zákerní škodcovia.

„Počúvam, že máš všetko premyslené. Ako si to predstavuješ?“

„Niekedy ťa Andrejke ukradnem, aby sa ťa nepresýtila,“ s veselou krutosťou zabodla nôž do jeho srdca, keď počul vysloviť meno svojej lásky jej ústami.

„Budeme taká malá, milá Adam´s family,“ zasmiala sa vlastnému prirovnaniu.