philov svet

Mal depresiu. Vedel to a vedel aj, že teraz je to silnejšie. Silnejšie, nie čo sa týka syndrómov, skôr vnútorného vnímamia vlastného psychického stavu. Pozná jej patologické prejavy aj plazivo-zhubné pocity beznádeje a neschopnosť nič urobiť. Len premýšľať v tých najčiernejších farbách. A čakať..Čakať na všetko zlé, čo potvrdí opodstatnenosť stavu, v ktorom sa nachádza. Všetko nepríjemné a zlé, s radosťou príjmal a vkladal do morbídnej mozaiky ako šedé kamienky. Čítal v sebe ako v učebnici. Vedel, že potreba izolovať sa od okolia bude stále silnejšia. Prestáva riešiť malé každodenné situácie, na veľké problémy síce stále myslí, ale len ako na niečo, čo ho každú chvíľu privalí a zadusí. Telefón má vypnutý. Nech sa ide každý bodnúť. Nikoho nechce počuť, nikoho nechce vidieť. Keby sa dalo, tak najradšej nevidí ani sám seba. „Tak sa zruš, odstráň, eliminuj,“ počuje vnútorný hlas. Taká prchavá myšlienka. Priletí si odniekiaľ, ovanie ho ako mávnutím motýlých krídel a zasa zmizne. Zanechá len pocit. Že existuje nejaké éterické, hmlisté, ale konečné riešenie, v ďalekej diaľke a zároveň na dosah. Je to len vec rozhodnutia, či si na to siahne a uchopí, alebo bude stáť, pozerať a pohrávať sa myšlienkami, aké by to bolo, keby... Alebo sa rozhodne vykročiť a ísť. Ale kde? Ako? Zapnúť mobil? Vystaviť sa konfrontáciám? Zobrať na seba zodpovednosť? Prijať situáciu a seba tak, ako to je a aký je? To však predpokladá zdravé uvažovanie a zhodnotenie situácie. V stave, v ktorom sa nachádza, je mu tak lepšie. Ľutuje sa. Nič nemusí, veď aj tak je všetko proti nemu. Stavia si ohradu zo všetkého odpadu, ktorý vyprodukoval a vŕši ho na seba do strašnej výšky. Už to zažil. Vyhrabať sa z pod tej znôšky bordelu je bolestivé a namáhavé. Možno by mu mohol niekto pomôcť. Paradoxom je, že práve svojim počínaním nemá okolo seba nikoho, čo by zasiahol. Nie preto, že by snáď nechceli, práve naopak, ale jeho útek od každého je tak dokonalý, tak virtuózne dovedený ku genialite, až je deštrukčný. Deštrukčný pre neho. Je chorý bez teploty. Metastázy pochybností sa rozliezajú po celom jeho vnútri. Ešte ho celkom nezovreli. Ešte mu neskracujú dych a neprejavujú sa ako navretá hrča v hrdle. Možno ďalšie ráno. Zobudí sa a stiahnutý strachom sa nebude vedieť ani pohnúť. Prekrížené vystreté nohy a poskladané ruky na hrudi ako vo zvieracej kazajke, zostrené vnímanie zvukov a svetla a násilné, ale blahodárne otupovanie mysle. Toto ho čaká. Ak sa nevzoprie a neurobí to, čoho sa bojí. Ak sa neodhodlá na nerovný boj s príšerou, ktorá postupom času získava spojencov a katov na jeho území. V jeho najosobnejšom vnútri. Ešte chvíľu a Brutus spolu s Jagom vykonajú strašný čin. Nemá čo stratiť. Niet ďalej kde utiecť. Ani krčiť sa už nevládze. Je rozhodnuté.

Musíš bojovať kamoš !!!