philov svet

     Z CD prehrávača hrali Berlínski filharmonici Vivaldiho Štyri ročné obdobia a z vonku im to kazilo hrmenie letnej búrky. Prišla znenazdania, ako to v horúce leto býva. Perún fušoval do melodického koncertu, sťaby rozhnevaný hráč na tympány, ignorujúc dokonalú partitúru.

     Sedel som rozladený vo svojej izbe a viac ako hudbu, vnímal údery bleskov a šum dažďa. Silné hromobitie prešlo v hlučný praskot a ťažké dažďové kvapky sa rozbíjali na odkvapovom plechu. Hudobné stvárnenie prírody majstrom Vivaldim bolo konfrontované ňou samou s prudkou nástojčivosťou. Dva svety. Oddelené len tenkým okenným sklom.

     Pridal som zvuk a prehlušil svet vonku. Na chvíľu. Aj keď som chcel nerušene počúvať tóny z reproduktorov, reálny svet sa nedal ignorovať. S nástojčivosťou tikania mechanického budíka v nočnom tichu, vnímal som hru svetla a tieňa letiacich mrakov za oknom. Mihanie dažďových kvapiek sa v mozgu menilo na šumenie a záblesky evokovali hrmot.

     Stiahol som žalúzie. Nepomohlo. Chcel som vygumovať vonkajší svet. Zatiahol som hrubé závesy. Keď to vyzeralo, že ma nemôže nič vyrušiť, začul som buchot vychádzajúci od horných susedov. Vyriešilo to pridanie hlasitosti. Silné vibrácie s cinkotom rozkmitali sklenené dvierka na skrinke. Hudba mala prekričať moje trápenie. Nechcel som nikoho vidieť, len ignorovať celý svet. Zavrieť sa do ulity a vôbec nevyliezť. Chcel som nebyť.

     Náhle cédečko zmĺklo. Vivaldi dohral. Naskočil druhý disk a do tmy sa ohlušujúco rozozvučali sakrálne tóny Bachovej Ave Márie. Niečo ma začalo dusiť. Atmosféra ako na pohrebe. Premkol ma strach. Cítil som sa ako zavretý v hrobke. Pochovaný zaživa. Desivá symbolika.

     Rozbehol som sa k závesom, prudko ich odhrnul a dokorán otvoril okná. Vonku šumel letný dážď. Nedočkavo som vtiahol vlhký vzduch a zamieril k stojanu. Siahol som po Deviatej od Bethowena. Óda na radosť bude fajn. Symbolicky.