philov svet

     Teo sa viezol autom neskoro večer po hrboľatej ceste miestneho významu so zapnutými reflektormi. Pritlačený na predné sklo hľadal tabuľu označujúcu chatovú osadu. Všade panovala nekonečná tma.

„To sa im jazdí, papalášom. Každý z nich vlastní terénny voz, chodia s nimi po poľovačkách a ja aby som si tú svoju oktávčičku dojebabril na tomto tankodróme, pretože nevedia vymyslieť lepšie miesto na stretnutie ako hentaké bagrovisko,“ mrmlal si podráždene pre seba.

„Kurvevská jama!!!“ zahromžil, keď vletel do hlbokého výmoľu. Myslel si, že zlomil poloos, odtrhol nápravu a stratil koleso.

     Prešiel ešte päťsto metrov a potom - uvedomiac si, že zablúdil - sa pracne otočil a vracal naspäť na štátnu cestu. Natriasalo ho ako na vibračnej triedičke až mu rozoplo kovový náramok na hodinkách. Anténa klepkala o kapotu auta, čím jeho nervozita ešte viac narastala. Do toho mu zazvonil mobilný telefón pojašene poskakujúci na sedadle spolujazdca.

„Friedman!“ zakričal do mikrofónu a jednou rukou sa snažil udržať volant a tým aj celé auto na ceste.

„Teo? Kde si?“ počul ako sa pýta Červeného hlas.

„Niekde v riti Paľovej! Natriasam sa tu ako na diskotéke a  vôbec neviem kde sa nachádzam. Ondrej, to sme sa nemohli stretnúť na civilizovanejšom mieste?“

„Čakám ťa pri tabuli s nápisom – Rozkvet.“

„No to je pekné, ale ako sa tam dostanem?“

     Po dvadsiatich minútach telefonovania a navigovania cez mobilné telefóny s novými SIM kartami, osvietil kužeľ Teových reflektorov Červeného strieborný Landcruiser.

„Siegel je mŕtvy,“ bez pozdravu vyklopil Ondro na Tea, vystupujúceho z auta, čerstvú novinu. Napriek svojmu menu – bol chorobne bledý.

„Vyzeral celkom vitálny, keď sme boli pred dvoma rokmi u neho v Kassli. To si ma sem vytrepal len preto, aby si mi oznámil, že je nás o jedného sprisahanca menej?“

„Bol zavraždený. Ráno sme ho našli s dierou v srdci na golfovom ihrisku.“

„?! Keby som nebol s tebou na takom príšernom mieste, tak poviem, že si vymýšľaš. Prečo??  Čo sa sakra stalo? Myslíš, že to má s nami niečo spoločné? Kto to urobil?“

„Ja neviem. Keď som ho v tom kroví uvidel, skoro som dostal druhý infarkt. Vieš, že jeden už mám za sebou. Včera doobedu sme sa spolu rozprávali a to ti garantujem, že bol živý ako teraz ty...“

„Vybral si dosť blbé prirovnanie, ale to nič, pokračuj...“

„Volal som ťa preto, lebo včera niečo drmolil o tých našich aktivitách z pred dvoch rokov. Mal vraj nejaké nevybavené účty s tou Rubinovou – jeho už bývalou spoločníčkou – ktorá vtedy s nami v Nemecku tiež jednala. Pamätáš sa?“

„Na tú arogantnú strigu sa ľažko zabúda. Jeden z dôvodov, pre ktorý som do toho nechcel ísť, bola jej nenažranosť a čosi znepokojujúce v pohľade.“

„Hovoril o jednom chlapíkovi, ktorý jej je dosť blízky. Že pre neho ukoristil nejaké materiály. Keď mu ich odovzdá, potom vraj bude tá mrcha celkom mimo hry a nebude môcť proti nemu nič urobiť.“

„No a, kde teraz sú?“

„Skadiaľ to mám vedieť. Možno ho odpratala, aby mu ich mohla naspäť zobrať. Možno ich nájde pri vyšetrovaní polícia a môžeme sa sťahovať do štátneho zariadenia s prehnanou pozornosťou, milými spolubývajúcimi a vyváženou stravou. Alebo sa nedohodol s doručiteľom a ten ho odpráskol, alebo.... Čo ja viem? Jedno je však isté - keď sa dostanú niekomu do rúk, tak sme v peknej riti!“

     Róbert stál pod sprchou na jednej nohe a druhú - s navlečeným igelitom na gumičke cez sádru - držal mimo horúci prúd vody. Stabilitu udržiaval rukami pridŕžajúc sa obkladačkovej steny. Práve rozmýšľal ako sa namydlí, keď v tom niekto zaklopal na dvere zamestnaneckej toalety a vzápätí hneď vošiel. Správnejšie, vošla. Sestrička Ági niesla takzvaný hokerlík – drevenú stoličku bez operadla.

„Asi sa ti zíde, stojíš tu ako ten chlapík na obrázku z Da Vinciho kódu. Vieš, ten holý s rozpaženými rukami. Aj tú nohu držíš od seba ako on,“ so stoličkou v ruke spočinula potešeným pohľadom v oblasti jeho slabín.

     Inštinktívne sa natočil, aby ukryl pred jej zrakom svoju mužnosť, ale prudký pohyb spôsobil stratu rovnováhy a skoro pristál na mokrých dlaždiciach. Ágika zachovala profesionálny kľud, rýchlo „hokerlík“ položila a priskočila mu na pomoc. Chytila ho pod mokrým ramenom, čím sa dostala pod prúd horúcej vody, ktorý jej premočil rovnošatu. Keď zacítila, že znova nadobudol stratenú stabilitu, vypla vodu a odstúpila z dosahu ešte kvapkajúcej sprchovej hlavice.

„Holých chlapov som už videla toľko, že keby som za každého dostala stovku, tak sa vyvaľujem na Tahiti pri bazéne a popíjam tie ich farebné gebuziny so slamkou z vysokých pohárov. No sadni si – trochu ťa dám do poriadku pán skoroinžinier.“

„Volaj hneď políciu a povedz im všetko tak, ako sa stalo. Okrem dokumentov - tie neexistujú. Nič sa nesnaž vymýšľať, nič iné nezamlčuj. Je dôležité, aby si teraz presvedčil sám seba, že v trezore sa nijaké doklady nenachádzali. Musíš tomu uveriť. Vyhoď si ich celkom z hlavy. Nevieš prečo ťa vykradli. Zobrali ti len búchačku. Jasné?“

„Jasné, Alex,“ pritakal Adam.

„Dobre. A teraz mi zopakuj, čo bolo v trezore.“

     Keď mu Adam už tretí krát odverklíkoval obsah sejfu – samozrejme bez ukradnutých papierov - Alex mu dal konečne pokoj.

„Buď slušný, rozhorčený a primerane naštvatý občan, ktorému narušili súkromie nejakí vandali. Odpovedaj len na otázky a zbytočne veľa nerozprávaj. Potom im povedz, že si po celom dni totálne unavený, slušne ich vyhoď a hneď na to, ako odídu, zavolaj. ?Comprendes?

„OK!“

„Tak, volaj chlpáčov, my si tu zatiaľ dáme z toho vynikajúceho španielskeho brandy aj za teba.“