philov svet

     Už asi päť minút chodil dookola hľadajúc golfovú loptičku, ktorá odrazená od kmeňa statného hrabu dopadla do porastu mladých drevín blízko fairway. Vo vysokej tráve mával z jednej strany na druhú voľne uchopeným šestkovým železom a pospevoval si pesničku s chytľavým refrénom: „Nikdy nebolo lepšie, ako túto noc, nech trvá večne...,“ Nakazil sa ňou v aute cestou na golf pri počúvaní rádia a teraz sa tej vtieravej melódie s optimistickým textom nevedel zbaviť.

     Asi sa odrazila ďalej, pomyslel si a zašiel hlbšie - až do hustých pichľavých kríkov. Ak tu aj bola, nedala by sa zahrať. Prehlási loptičku za stratenú a bude pokračovať dropnutím blízko miesta predpokladaného dopadu. Vtom hlava palice dopadla na niečo, čo zaujalo jeho pozornosť. Železo cinklo o hroty golfovej topánky nachádzajúcej sa v zvláštnej polohe. Prizrel sa jej bližšie a vzápätí si uvedomil, že dnes dohral a obed – keď nejaký vôbec bude – neskonzumuje doma, ale v 19th hole (golfovej reštaurácii) s policajným vyšetrovateľom.

Golfová topánka bola totiž obutá na nohe chlapíka, ktorý tam v žiadnom prípade netrávil slnečné dopoludnie leňošením mimo dosahu okolo prechádzajúcich hráčov a nevyzeral ani na to, že sa tam skrýva v hanbe za chybne zahratý úder. Mohol mať tak päťdesiat a pri ľavej ruke s natiahnutou golfovou rukavicou sa nachádzala pištoľ - strieborný Glock s čiernou pažbou a vstavaným laserovým zameriavačom. Parádna vecička.

Pokojný výraz tváre dával tušiť, že pred smrťou bol asi v pohode a nečakal, že mu niekto prevŕta hrudník – všimol si Alex hrdzavú škvrnu na jeho prsiach. Na samovraždu to nevyzeralo – kto by si už strieľal do hrude? Aj keď... Stál tam, obzeral si mŕtve telo ako múzejný exponát a bol by tak skúmavo hľadel aj dlhšie, nebyť spoluhráčov z jeho flightu, ktorí sa ho vybrali hľadať.

„Doniesli sme vám loptičku z bagu. Je označená vašou šifrou. Nemôžeme ďalej čakať – po tom hooku skončenom v lesa, to už na par aj tak nezahráte, takže...“

„Nepoznáte ho?“

„Doboha, kto to je?“ spýtal sa poslanec Červený, keď zbadal Alexov objav.

„Nemali sme príležitosť ho spoznať, pán doktor, kým ste ho trafili vašou zblúdilou loptičkou,“ s anglickým humorom bez najmenšieho náznaku úsmevu sa zapojil advokát Tischel a odvrátil zhnusene tvár.

„Halóóó, dúfam že si nedávate nepovolený doping bezo mňa,“ kričiac a s ťažkým funením sa rútil ku skupinke posledný zo štvorice hráčov, internista Szaniszlo.

„To by vás mohlo zaujímať, doktorko,“ oznamoval prichádzajúcemu lekárovi poslanec Červený.

„Som síce autom, ale pokiaľ máte niečo špeciálne, rád ochutnám,“ zle si vysvetlil Červeného poznámku.

„Zavolajme políciu a poďme radšej bokom, kým tu nepošliapeme všetky dôkazy,“ konečne zaznel jeden praktický názor, na čo sa svorne odobrali pod korunu mohutného hrabu a Alex vyťukal mobilom číso 158.

     Krátke cengnutie zvončeka prerušilo tenisovú idylku v trojizbovom byte situovanom v centre mesta. Po Nadalovom ese zaznelo ako oslavný tuš.

„Andrea,“ prehovoril Adam, keď sa rýchlou chôdzou presúval k domofónu.

     Zložil som si nohy z kresla, prehrabol vlasy a trocha poukladal chaos nachádzajúci sa na stolíku. Potom som sa na to vykašľal – dámska návšteva nebola plánovaná, tak si teraz nebudem robiť násilie. Bohvie čo to príde, Adama som väčšinou videl v spoločnosti afektovaných, či vymachlených, raz tučných, alebo naopak vychrtlých žien, ktorým robil spoločníka. Samozrejme, že mal aj občasné priateľky, ale tie pred okolím dosť úspešne skrýval.

     Počul som otvoriť vchodové dvere a potom akési nadšené zvuky. Z izby nebolo nič vidieť – musel som počkať, kým sa presunú z chodby až ku mne. Prvý vošiel Adam a tváril sa čudne slávnostne. Za ním vplávala štíhla kočka s veselým úsmevom, v ruke držala fľašu nejakého vína a v druhej – pritlačenej k prsiam – niečo malé, svetlé s veľkými ušami.

„Zoznámte sa – Andrea – Richard.“

Položila fľašu červeného vína na stôl, odovzdala malé čudo Adamovi a napriahla ku mne suchú pevnú ruku. Jej stisk bol krátky a rázny. Pohľad do modrozelených očí robil so mnou divy. Nadal s Federerom mi mohli byť ukradnutí, len som tam tak stál a čumel.

„Ako hrajú?“ otázkou ma vrátila na zem.

„To ťa Adam nahovoril, že máš predstierať tenisový záujem?“

„Keď som odchádzala z domu tak Nadal vyhrával dva jedna na sety a v štvrtom bol stav nerozhodný tri tri.“

Otvoril som ústa a vzápätí zobral do ruky prinesenú fľašu. Červené, barikované zo španielskej Rioji, ročník 99.

„Týmto som chcela urobiť dojem. Kamaráti mi prinesú niekedy niečo z ciest a toto som našla v mojej skromnej vinotéke. Že máš slabosť pre španielske vína spomínal Adam, keď mi o tebe hovoril.“

Pozrel som na Adama, ktorý sa zubil, sediac na stoličke za jedálenským stolom a rukou hladil malé šteňa rozčapené na obruse.

„Kde si ju našiel?“ závistlivo som sa zmohol na otrepanú otázku presúvajúc sa pozrieť, akýže to živočích mi olizuje slávnostné prestieranie.

„Nádherná, športový typ, pozorná ..., a toto je čo?“

„Mňa sa nepýtaj, ja to vidím prvý krát.“

„To je Kikina – zoznámte sa s ňou, páni. Čo to tak vynikajúco vonia? Môžem tú dobrotu ochutnať?“ prirodzene zapadla do spoločnosti usmiata Andrea a zahľadela sa na prebiehajúci tenisový zápas.