philov svet

     Adam sa pozrel Sofii uprene a trocha smutne do očí. Uvedomoval si, že po tom ako vysloví jeho meno, sa hra medzi nimi pritvrdí a nakoniec ich to bude mrzieť oboch. Nemohol však pripustiť aby ho tak nehorázne vydierala. Viedlo by to k  zapleteniu gordického uzla a preto sa rozhodol tasiť meč ešte skôr ako z toho vznikne neriešiteľný problém. Prvý krát sekol len tak propagačne:

„Siegel mal pravdu. Hráš pritvrdo.“

Spôsobilo jej to na tvári prekvapenie ako u falošného hráča zistenie, že ho nachytal nováčik, považovaný za úplého outsidera.

     Pozrela na prázdny pohár a otáčajúc sa na stoličke zdvihnutou rukou privolala čašníka. Ten v momente akýmsi zázrakom vyrástol pri stole a v očakávaní hľadel na Sofiu. Cez stisnuté zuby mu stroho oznámila:

„Dvojitý Chivas bez ľadu.“

Keď sa rozbiehal vyplniť jej želanie rukou ho zastavila.

„Tebe čo?“ spýtala sa Adama.

„Mám ešte víno,“ odpovedal a stále ju sledoval skúmavým pohľadom.

Odtiahla ruku a prepustila zablokovaného čašníka nerozhodne prešľapujúceho na mieste.

„Čo ty môžeš vedieť o Janovi..., či Hansovi Siegelovi - tak sa teraz necháva v Nemecku oslovovať,“ viac konštatovala ako sa pýtala a zároveň opätovala Adamov skúmavý pohľad.

„Na tvojom mieste by som sa viac obával toho, čo vie on o tebe,“ pokojne odvetil.

     Jantárovo-zlatá tekutina pristála v orginálom pohári pred Sofiou, ktorá si z neho dvoma dúškami schladila potláčanú kypiacu žlč.

„Myslieť si že vie..., vedieť... a mať niečo v rukách - vtom je obrovský rozdiel. A Janíčko má veľké hovno zabalené do jeho bujnej fantázie. A obávať sa začni odteraz ty. Je mi ťa ľúto, drahúšik. Ani nevieš kde si sa to dostal. Do ligy, kde každý kope za seba, si ešte nedorástol. Možno si myslíš, ako to máš vyhraté, keď ti vnútil ilúziu, že hráte v jednom drese, Zapamätaj si dobre – platí jediné pravidlo – žiadne pravidlá neexistujú. A teraz vysyp, čo na mňa vy dvaja šaškovia chystáte také hrozné, že sa mám začať strachovať,“ ukončila dlhý prejav na konci s pohŕdavým úsmevom.

„Poviem ti len jedno - situácia v akej sa teraz nachádzaš sa oproti nedávnej minulosti radikálne zmenila. V tvoj neprospech, samozrejme. Na tvojom mieste by som bol so mnou veľký kamarát a nesnažil sa ma ničím nasrať. Možno je dobre, že sme sa v Rotunde tak nečakane stretli a na šťastie pre teba, môžem byť ešte tým povestným jazýčkom na váhach. Daj mi pokoj a súčasný status ostane zachovaný. Priblížiš sa k Andrei, alebo inak mi poškodíš a stanem sa tvojim katom!“

„Mám totiž niečo, čo chcete obaja,“ dodal nakoniec zlovestne ticho.

     Vstal a zanechal Sofiu s pootvorenými ústami sedieť len v priehľadnej blúzke s presvitajúcou čiernou podprsenkou čakať na sako z hotelovej čistiarne. Cestou vrazil kreditku a stovku do ruky čašníkovi nerozhodne postávajúcemu pri šalátovom chladiacom boxe.

„Stiahnite si účet ja idem zatiaľ na toaletu. Doneste mi potom kartu k recepcii. Vďaka.“

„Áno pane, ďakujem. Donesiem,“ strkajúc si bankovkui do vrecka nohavíc, úslužne odvetil potešený čašník.

     Vanda zaklopala na vchodové dvere, ktoré otvoril trojročný chlapček zababraný od čokoládovej pomazánky. Priveľké námornícke tričko bolo vylepšené tmavohnedými šmuhamy tiahnúcími sa proti bielym a modrým prúžkom. Stál vo dverách s rukou na kľučke a v druhej zvieral polievkovú lyžicu, z ktorej priťahovaný gravitáciou visel k zemi tenký stalaktit nugátového krému.

„Je ocko doma?“

Odpoveďou jej bolo neprítomné oblíznutie lyžice a tričko získalo ďalší čokoládový prúžok.

„Čo robí ocko?“ skúsila z inej strany.

„Zobrala si svojmu tatovi topánky?“ opýtal sa malý maškrtník a pozeral sa na nemocničné biele gumáky, v ktorých sa topili tenké Vandine nohy.

„Nie, to mám z nemocnice.“

„Ty si chorá?“

„Prečo by som mala byť chorá?“

„Dáš mi zo skrine medvedíkov? Ja tam nedočiahnem.“

Rozhovor sa očividne uberal nesprávnym smerom. Vanda premýšľala či je vôbec niekto doma okrem tohto mrňúsa.

„A tatko ti ich nevie podať?“

„Čo?“

„No predsa tých medvedíkov.“

Čím ďalej tým viac si uvedomovala absurdnosť situácie. Stojí na chodbe len v župane pred dverami suseda, ktorému asi pred rokom utiekla manželka s jeho najlepším kamarátom do Kanady. Odpovedá pri tom na nekonečné otázky decka, ktoré sa asi rozhodlo tromfnúť amerického veľvyslanca v počínaní si pri udeľovaní vstupných víz.

„Spí,“ vyhŕklo z malého konečne aj niečo čo ju zaujímalo.

„Ukážem ti vláčik, ale nesmieš Patrikovi povedať kde ho mám. On je kradoš a zobral mi už všetky autíčka a motorky a je blbec ani Miško ho nemá rád, lebo sa s ním ani nerozpráva a mu takú jednu strelil .....“

„Kde máte telefón?“ prerušila rozbehnutého tárajka.

„Tatik mi nechce dovoliť telefonovať a stále ho skrýva.“

„Halóóó!!! Ste doma?!?!“ zakričala do tichého bytu cez pootvorené dvere a ponad malého chlapčeka už dosť netrpezlivá a podráždená Vanda.

     Ani nie za desať sekúnd stál pred ňou čerstvo prebudený, prekvapený sused. Chlpaté nohy mu trčali s pásikavých trenírok a na bielom tielku kričali stopy po čokoláde – najskôr svedectvo neúspešného pokusu znudeného decka nakŕmiť spiaceho otca. Mimo vyrysovanej muskulatúry jej zrak pritiahol obrovský pavúk vytetovaný na jeho ramene. Bol mimoriadne presvedčivo zobrazený a dosť odporný. Jeho nositeľ nechcel v prívetivosti za ním veľmi zaostať a asi preto tak vybrechol:

„Čo tu ženská vykrikujete? To sa ani v sobotu po nočnej nemôžem vyspať?“

„Ježiši, doriti, Jaro si púšťal vodu a vytopil vás?“ pokračoval a s hrôzou v hlase si predstavoval mokré steny a stropy susedov.

„Prepáčte, ale potrebujem pomoc. Zabuchla som si kľúče a neviem sa dostať do bytu,“ pozbierala všetku trpezlivosť a šarm, ktorý v sebe zničená Vanda našla.

„To chodíte doma v nemocničných prezúvkach?“ zahľadel sa jej na nohy.

Majú to v rodine, pomyslela si na margo zvláštneho záujmu otca i syna o jej obuv.

„Nie, utiekla som z blázinca,“ úplne vážne prehovorila a vystrúhala na zaspatého suseda dementný výraz.