philov svet

     Adam sa postavil, prehrabol sa v  kučeravých vlasoch, pošúchal zátylok a pomalými krokmi premeriaval kancelársky priestor, nachádzajúci sa na prízemí budovy v historickom centre mesta. Z vonku prenikali cez dvojité drevené okná zvuky rušnej ulice zaplnenej nakupujúcimi ľuďmi, výskot roztopášnych deciek sa miešal s hudobnou produkciou akejsi amatérskej skupiny, ktorá na tejto úrovni kariéru aj skončí, pokiaľ sa vkus poslucháčov v blízkej dobe nejako dramaticky nezmení, smerom k absolútnej hluchote. Historický kostolný zvon ohlásil desať hodín a Adamovi ostávali ešte dve hodiny do stretnutia so Sofiou.

„Nesadneš si?“ vyzval som ho, ale zároveň si hneď aj uvedomil, že najlepšie bude, nechať ho upokojiť sa spôsobom jemu najbližším, pokiaľ sme mali spoločne dospieť k nejakej efektívnej stratégii.

„Ako ťa to môže baviť, veď je s tým toľko roboty?“ nezmyselne odbočil od témy rozhovoru a zadíval sa na mňa nechápavým pohľadom vegetariána sledujúceho obžerské orgie hodujúcich hostí na dedinskej zabíjačke, keď pozoroval moje pomalé čistenie fajky.

Usmial som sa, vediac, že teraz určite nechce počuť prednášku o fajkárskej filozofii a preto som sa pokúsil vrátiť rozhovor ku pôvodnej téme : „Takže, ako to bolo ďalej?“

„Ďalej..., ďalej to už poznám iba z rozprávania.“

„No tak čujme, čo tamtamy šírili džungľou high society o tete Sofii a zajačikovi Adamkovi,“ trochu hnusne som si zažartoval na jeho účet, ale potreboval som ho dostať z letargie, do ktorej sa mi zdalo, že začal pomaly upadať.

„Ty bezcitná beštia!“ oplatil mi vrchovatou mierou nevinný žartík, no aspoň som ho znova naštartoval. Radšej naštvatý ako beznádejne rezignovaný, myslel som si a premýšľal nad najdôležitejším dôvodom jeho obáv zo Sofie, ktorý mi však z mne neznámych dôvodov zatiaľ tajil. Ja som však intuitívne tušil, že určite existuje.

„Z agentúry mi volala Klaudia, že čo som preboha urobil Sofii, ktorá otravovala aspoň desať krát, kým zastihla Rolanda – majiteľa tej hostesingovej firmy, pre ktorú občas pracujem, však vieš,“ konečne sa znova rozhovoril.

„Medzitým každému, kto tam zodvihol telefón a bol ochotný ju aspoň chvíľu počúvať, vykladala o mne, čo som za grobiana nevďačného, úchylného arogantného sadistu a otrokára, ktorý si zmýlil jej štedrú ruku chlebodárcu s mozoľnatou rukou trestanca veslujúceho na otrokárskej lodi. Ďalej, že za svoje prachy očakávala odo mňa viacej pozornosti a úcty, že to tak nenechá a rozhlási medzi svojimi známymi, čo sme za bandu darmožráčov a nevďačných prostitútov. Potom oznámila, že posiela účet za letenku zo Splitu, ale nech neočakávame lacný lístok od spoločnosti SkyEurope, ale letenku bussines class, čo bolo aj tak každému jasné, kto s ňou prišiel aspoň  raz do kontaktu. Samozrejme, že so zvyškom honoráru sa máme rozlúčiť, ale to som aj predpokladal, keď mi vytiekli nervy a volil som radšej zbabelý útek, ako ju prizabiť, alebo hodiť cez palubu, čo by pri jej plaveckom výkone bolo to isté,“ zrazu sa rozhovoril a slová sa z neho valili ako z pretrhnutej hrádze.

„Zatiaľ je to zaujímavé, ale nič prekvapujúce. Od tak tvrdej hráčky akou Rubinka nesporne je, si nemohol ani nič iné očakávať,“ zarýval som sa mu pod kožu v snahe vydolovať z neho niečo viac.

„Vedel som už, keď mi telefonovali, či nemám záujem privyrobiť si väčšie prachy a stráviť pri tom týždeň na mori, že v tom bude nejaký háčik a to som ešte nevedel o Sofii. Robili s tým tajnosti, že klienta nepoznajú a podobné bájky, ale keď mi povedali výšku honoráru, tak som spozornel. Dokonca som pojal podozrenie, či to neobjednal nejaký úchylný prachatý nemec, ktorému mám robiť spoločnosť a nenažratý Roland si pomyslel, že by ma prehovoril aj na veci, ktoré som na začiatku našej spolupráce s hnusom a razantne vyškrtol zo vstupného formulára..“

„Ďalej. Hovor k veci a neodbiehaj,“ pragmaticky som zasiahol, aby mi nezačal vysvetľovať jeho vznešené mravné a etické princípy, ktoré sa tak diametrálne líšili od postojov jeho príležitostných kolegov bez škrupulí a chrbtovej kosti.

„No proste, nakoniec z neho vypadlo, že sa jedná o Sofiu a tá si zmyslela týždenný výlet na jachte a ja jediný mám kapitánsky preukaz, skúsenosti s loďou a vek ktorý už nie je pod hranicou jej hypotetického najmladšieho syna, ale v  kategórii mladého muža, s ktorým sa môže ukázať v reštaurácii bez toho, aby mu čašník automaticky ponúkol detskú porciu a doviedol vysmiateho animátora, ktorý ho bude prehovárať rôznymi opičkami na pobyt v detskom kútiku.

„Mohol si odmietnuť.“

„Nemohol.“

„Mieril na teba revolverom, alebo sa ti vyhrážal iným životohrozujúcim prostriedkom?“

„Nemusel. Vedel, že potrebujem peniaze. Moje posledné dve splátky za nové auto mu vložili do rúk silnú zbraň. A ten hajzlík ňou vie narábať s majstrovskou  virtuzi.., virtuzialitou,“ na poslednpm slove si skoro polámal postupne silnejúcim rozhorčením, menej poslúchajúci jazyk.

„Dobre, tak si to teda zhrňme,“ pozrel som na hodinky a pripočítal desať minút na cestu do hotela, „máme ešte slabú polhodinu, tak to zrýchlime.“

„Došla v pohode domov?“

„V pohode nie..., bola nasratá..., ale došla.“

„Ok.“

„Ak tomu správne rozumiem o prachy ti už nejde, chceš mať len pokoj a ju z krku,“ vydedukoval som z doteraz počutého.

„Tak je.“

„Čim ťa má v hrsti?“ pokračoval som ako na výsluchu.

„Má vplyv, môže mi zavariť v podnikaní. Pozná mnoho mojich partnerov, na ktorých som závislý, znemožní ma medzi ľuďmi a z mojej nevinnej mimozárobkovej činnosti spoločníka, urobí ani si nechcem predstaviť že čo. Najhoršie na tom je, že ona nemá čo stratiť, je rozvedená a o jej vášni a závislosti na mladých chlapoch, ktorých si môže vydržiavať, sa všeobecne vie.“

„Nepovedal si mi nič nové. S tým všetkým si musel rátať, keď si sa začal tými ženskými zaoberať poloprofesionálne. Že skôr či neskôr narazíš na takú Sofiu, alebo jej podobnú bolo len otázkou času. Tak to už konečne zo seba vysyp, čo ťa skutočne žerie?“

„No dobre, ale nie že sa začneš smiať. Je to vážne!“

Musím povedať, že vedel ako udržať moju pozornosť. Keby to povedal tichšie, tak by to bolo len nehlučné pohybovanie perami, ale pretože som očami visel na jeho ústach, neveriacky som zachytil kombináciu troch slov, ktoré sa v jeho slovníku vôbec neobjavovali a keď ich počul vysloviť niekým iným, bol to on, čo vykúzlil ironický úsmev, alebo sa pustil do hurónskeho smiechu.

„Zamiloval som sa,“ oznámil to hlasom, akoby mu niekto blízky umrel.