philov svet

     Róbert ležal na posteli a premýšľal. Za posledných dvanásť hodín bolo tých búračiek akosi priveľa. Najprv niekoľkonásobný striedavo drsný a vzápätí jemný stret so sexi Vandou, potom až príliš tvrdý, s kapotou od francúzskych dizajnérov. Demolovanie ostatných áut už vnímal len ako akustickú predohru jeho príšernej bolesti, ktorá sa prihlásila hneď po opadnutí prvého šoku. Najťažšie však niesol psychické nabúranie jeho mladého ega. Slová. Všetko to spustili slová. Slová, vypovedané Vandou a slová, čo mu vtedy napadali v hlave, a ktoré si potreboval premyslieť. Teraz, ako tak na seba pozerá, bude mať na premýšľanie času habadej.

     Operáciu v lokálnej anestéze pozoroval Róbert so zmiešanými pocitmi a obavami. Všetci okolo neho sa správali vážne a tvárili veľmi profesionálne. Žiadne dvojzmyselné narážky ani moderná hudba, ako to videl na televíznej obrazovke v seriáli Chicago Hope. Bolelo ho všetko, len nie to, v čom sa mu tí zamyslení doktori hrabali. Dolnú končatinu si vôbec necítil, vedel však, že je to len následok dočasného umŕtvenia.

     Na izbe bol sám. Pozeral sa z blízkeho okna do nemocničného parku a počúval štebotanie vtáctva. Inak panoval okolo božský kľud. Bolesť po utišujúcich liekoch necítil, akurát s vyvesenou nohou ako vysunutým ramenom žeriavu si nevedel zvyknúť na otrasnú polohu. Napriek tomu a veľkej únave sa pomaly do neho nasťahoval milosrdný spánok. Oči sa mu zavreli, predstavoval si Vandu, ako mu ústami blúdi dookola po stehnách a bruchu stále bližšie a bližšie, potom sa šibalsky odtiahne, zodvihne hlavu, pozrie do očí a sladkým hlasom hovorí : „Miláčik, ako….“

„Miláčik, ako ťa to len doriadili,“ v tichu nemocničnej izby sa mu prihovárala Vanda a rukou hladila horúce čelo.

     Pomaly otvoril oči a uvidel vysoký biely strop. V prvom momente nevedel kde je. Sníva. Zavrel oči a znova ich otvoril. Nemal chuť sa ani pohnúť, ale cítil niečiu ruku na čele, premohol sa a otočil hlavou, aby spoznal jej majiteľa.

„Ako sa cítiš, ty môj Cassanova?“ prehovorila Vanda hlasnejšie, keď zbadala, že sa prebral.

     Zmohol sa len na slastný úsmev a pomyslel si niečo o živých snoch. Znovu zavrel oči a potom sa zrazu strhol, ako by do neho pustili dvestodvadsať voltov.

„Vanda?!“ vykríkol.

Namiesto odpovede mu vtisla na vyschnuté pery dlhý bozk.

     Teo sa prechádzal pred dverami nemocničnej izby, ako pes s prebitou nohou a neveriacky krútil hlavou. Ja tomu neverím. Strážim tu dvere ako nejaký doberman, aby sa dnu Vanda mohla v kľude vyobjímať s tým faganom. Aááá. Sakra. Počujem kroky. Vyzerá to na klopkanie tej malej kokety. V ducu sa zasmial, keď si spomenul, aké na neho robila oči. Spoza rohu vyšiel najprv vozík a hneď na jeho konci ho nasledovali prsia v modrobielej uniforme. Až potom uvidel sladko zamyslený profil a neskôr vytreštené oči olemované čiernou ceruzkou a namachlenými mihalnicami, ktorými naňho ešte nedávno zmyselne klipkala. Teraz v nich však čítal niečo iné, preto sa okamžite usmial a ponáhľal sa jej v ústrety, akoby tu čakal práve na ňu.

„Hľadám vás,“ cestou k nej klamal do tých jej namaľovaných neveriaco sa tváriacich očí.

„Ale nehovorte, a čože tu pred izbou pacienta, ktorý je práve po operácii?“

No to je ale náááhoda?“ nepresvedčivo zahral naivného.

„Hovorila som vám, že primár prísne zakázal rušiť ho do zajtrajšieho rána. Ja viem pohopiť mnohé, ale vyhodiť sa pre vás nenechám. Ani buzerovať. Keby tu primár dnes nelietal celý deň sem a tam, tak jedno oko by som prižmúriť vedela, keďže ste už taký ťažký fešák, ale dnes akoby nás kontroloval na každom kroku. No poďte pekne so mnou, tu na chodbe nemôžete ostať, návštevné hodiny ešte nie sú a k nemu môžete ísť aj tak len zaj...“

„Vanda?!“ ozvalo sa spoza dverí a malej subrete nebolo treba dva krát vysvetľovať, komu to oslovenie patrilo.

     Bez slov vtrhla do izby a cez otvorené dvere mohol Teo sledovať naklonenú Vandu, ako poskytuje bezmocnému pacientovi čosi podobné umelému dýchaniu a rukou šmátra pod prikrývkou po niečom zaujímavom, ovládač polohovateľnej postele to však určite nebol. Tak, zažil a videl som toho dnes už akurát dosť, v duchu si povedal ani nie veľmi prekvapený Theodor a zanechajúc Vandu s dobitým kaskadérom a koketnou sestričkou, odpochodoval do podzemnej garáže a s prehnane vysokými otáčkami motora, opustil definitívne priestory nemocnice.