philov svet

     Sofia sa márne snažila nastaviť nahé prsia slnku tak, aby si opálila aj biele miesta pod nimi. Nakoniec rezignovala a zaujala polohu, pri ktorej zapojila zemskú príťažlivosť, tentoraz však pracujúcu pre ňu. V tak „debilnej“ polohe si pripadala dosť smiešne a nepohodlne. Ale čo človek neurobí pre krásu, no nie? Normálne sa slní tak, že nohy a telo má nižšie ako hlavu, alebo aspoň v jednej úrovni. V tejto vylepšenej polohe to bolo práve naopak a ešte aj s pokrčenými a trocha roztiahnutými nohami sa cítila ako u gynekológa na koze.

     Adam niekam odišiel. Aspoň si to myslela, pretože ho nikde nepočuje. Tiež musí stále niečo robiť. Buď okolo lode – kontroluje laná, navijáky, plachty a iné súčasti jachty, o ktorých nemala ani páru, alebo neustále umýva, oplachuje palubu a odkladá všade možne ponechané fendre a časti sušiacich sa odevov, potom kde kade ponechávané riady, taniere a poháre odnáša do skriniek v lodnej kuchyni, inokedy sa zase pozerá do námorných máp a na navigačnom stolíku zakresľuje nejaké čiary a uhly, všetko to potom zapisuje do lodného denníka, pri tom ladí vysielačku a počúva správy o počasí.  Keď sa plavia na mori, tak neustále od nej chce, aby niečo robila..., aby uvoľnila to lano, potom zas hento, a keď to neurobí dosť rýchlo, tak si vypočuje reči o primadone a zaspatosti, až neschopnosti. Inokedy je to také, že – podrž kormidlo a snaž sa nevybočiť z kurzu, lebo musím ..., treba ... a stále dookola. Výlet jachtou si predstavovala po svojom, hlavne ako sladké ničnerobenie. To znamená – opaľovanie, pitie drinkov, strieľanie zátok od sektov v prístavoch na paluby iných lodí, večerné prechádzky po móle s mladým milencom a príjemné čakanie na pariace sa presso donesené z kaviarničky rovno na jachtu, najradšej za obdivných a závistlivých pohľadov okoloidúcich rekreantov. A nekonečné, divoké a vášnivé milovanie - na slnku, v kajute aj pri cvrlikaní cikád pod hviezdnou oblohou. Keď jej pred plavbou spomínal aktívny odpočinok a činnosti, ktoré sem tam na lodi bude nutné vykonávať, veľmi ho nepočúvala a slastne si predstavovala more, slnko a príjemný vietor vo vlasoch. Jedinú obavu mala z morskej choroby, ale zásobila sa potrebnými liečivami a upokojili ju aj známy, ktorí po absolvovaní takejto dovolenky sa dušovali, že to nie je nič strašné.

     Adam, po zistení, že sa radosti z chytania vetra do napnutých plachiet  u pohodlnej Sofii nedočká, rezignoval a posledné dni sa prevažne plavili na motor. Tým, že na tomto spoločnom výlete plnil aj, ale hlavne funkciu kapitána, nemohol sa nudiacej Sofii plne venovať a byť jej vždy naporúdzi ako neúnavný, stále pozorný spoločník a milovník. Nenaplnené očakávania, relatívne stiesnený priestor a hneď v prvý deň tri zlomené umelé nechty vytiahli na povrch z usmievavej paničky, potláčanú fúriu. Jana s Petrom, mladý pár, deti prominentných rodičov, neboli na palube tiež žiadna výhra. Rodičmi rozmaznávaná Janka napriek Adamovmu upozorňovaniu o potrebných a nepotrebných veciach pri plavbe, si samozrejme doniesla všetko naopak. Chýbali jej praktické tepláky, na výmenu za mokré od striekajúcich vĺn a na vetre už chladiace oblečenie, vhodná obuv s gumenou nepíšúcou poodrážkou na presun po šmykľavej palube, šiltovka proti slnku a podobne. Ešteže mala slnečné okuliare. Hneď päť – farebne zladených ku každému oblečeniu. V jej šatníku nechýbali ani nevie koľké spoločenské šaty a trojo lodičiek. Peter mal aspoň vhodnú obuv a na hlavu si v prístave po Adamovom naliehaní kúpil plátený klobúčik, aký (a ani žiadny iný), si nechcela zadovážiť  prieberčivá Jana, pretože v nich vraj vyzerá ako debil. Nakoniec jeden „debilný“ kúpil Adam a povedal ofrflanej Jane, že buď si ho na hlavu cez obedňajší úpek nastokne, alebo ju v najbližšom prístave vysadí a nech si pre ňu jej prominentný otecko dofrčí, alebo pošle letenku. On s ňou však nebude chodiť po chorvátskych nemocniciach s úpalom. S varením na lodi to bolo tiež poslabšie. Ukázalo sa, že jediný kto vie variť je Adam a trochu aj Sofia, lenže tá pri lodnom variči a bez luxusných polotovarov zo špecializovaných lahôdkárskych obchodov, v ktorých doma bežne nakupovala, bola celkom bezradná. A tak sa príjemný výlet pozdĺž krásneho dalmátskeho pobrežia na nádhernej, pre štyroch pasažierov na priestor luxusnej plachetnici (kapacitne stavaná pre ôsmych ľudí), od prvej chvíli menil na Adamovu nočnú moru. Miloval plavbu na jachte, rád chytal vietor do plachiet, s radosťou vykonával potrebné práce na lodi, varenie z toho nevinímajúc a rád si aj užíval všetky slasti s tým spojené, ale keď máte na štrnásťmetrovej lodi tri nemehlá a pomaly vám nemá kto ani chytiť lano pri kotvení, je to na slučku. A tým nemyslím dračiu, ale rovno katovu. Vediac, že na lodi má všetkých s diagnózou – tulenia nemoc, lietal po palube ako špinavé prádlo a sem tam, v kritickej chvíli potrebujúcej zásah niekoho z nich, nemajúc času na okázalé prosby, vyštekol príkaz na najbližšieho z nich. Samozrejme, že to urazilo majestát okríknutej osoby a tak dusná atmosféra začala hustnúť, až sa mohla dať pomaly krájať.

     Neukojené pudy, večné kolísanie lode a zaneprázdnený Adam, Sofiu privádzali do zúrivosti, ktorú si vybíjala najprv len na Adamovi, neskôr sa kritike nevyhol ani mladý párik. Závidela im nerušené cukrovanie a vyčítala neschopnosť, lenivosť, nezáujem o druhých a vôbec – všetko, čo sa dalo pozorovať na nej. Nakoniec sa jednej noci parádne opila, všetkých vrátane Adama poslala do psej matere a ešte na rôzne anatomicky zaujímavé miesta, rozbila fľašu ginu, ktorou chcela trafiť ani sama nevie koho, vyvrátila celý obsah žalúdka na vydrhnutú palubu cestou ku zábradliu, čím prístavné rybičky prišli o výdatný pokrm a Adam získal prácu naviac. Sotva dvadsaťročnä dvojica zaľúbencov, zvyknutá na divoké prominentné večierky a správanie sa uletených pracháčov, s bohorovným kľudom prekročili pariacu sa natrávenú večeru a balansujúc po lávke, opustili nevábne zapáchajúcu palubu s nebezpečnými črepinami navyše. Po tomto predstavení, ako vystrihnutom z treťotriedneho hororu, kde by sa pri dabingu museli červenať aj zvukotesné steny štúdia, sa ogrcaná a vysilená Sofia poloodvliekla a polozletela do podpalubia. Adam mal sto chutí ju tam nechať ležať, založiť dvierka, odviazať laná zo špringov a odstrčiť lod, nech ju odliv unáša preč do mora, preč od neho, preč, preč... Nakoniec však zaplašil nereálnu myšlienku a po zbežnom očistení a prezleční polospiacej Sofie, ju uložil do kajuty s otvorenými okienkami dokorán. Pretočil ju nabok a ku hlave jej umiestnil plastové vedierko, v ktorom sa pred chvíľou chladili fľaše suchého sektu. Vrátil sa na palubu a pozbieral črepiny do igelitového sáčku, vyhodil ho cestou ku hydrantu, na ktorý namontoval hadicu a tou posplachoval do mora zvyšky skla a vychladnuté zvratky. Ryby si predsa prišli na svoje. Mládež sa vrátila na loď asi po dvoch hodinách strávených na miestnej diskotéke v letargickej pohodičke, pozdravili Adamovi, ktorý po uvedení lode a ožratej Sofie do ako tak znormalizovaného stavu, si práve začal o nich robiť starosti.

„Tak, a sme všetci,“ vydýchol si unavene, chytil do ruky poloprázdnu fľašu šumivého vína a na ex ho spláchol dole vyprahnutým hrdlom.

     O chvíľu sa na schodíkoch vedúcich do podpalubia zjavila blonďatá Petrova hlava, „Adam, ráno odchádzame. Volali sme s otcom a rezervoval nám hotelovú izbu v Jadrane. Ty tu s tou nóóó, proste vieš čo chcem povedať, asi musíš vydržať, ale my už toho máme plné zuby. Zbalíme sa a skoro ráno vypadneme, aby nás Sofia nezdržiavala. Ale asi by ani nechcela. Čo ja viem. Len aby si vedel. Tak ahoj, idem za Jankou, je nejaká nadržaná,“ zazubil sa a zmizol.

„Všetky sú nejaké nadržané,“ s povzdychom sa zosunul do vodorovnej polohy a hľadel na hviezdnu oblohu, ktorá sa s ním vlnila, až ho to kolísanie uspalo.