philov svet

          Telefonujúca sestička na traumačke si so záujmom prezerala zaujímavý pár. On, decentný päťdesiatnik so serióznymi okuliarmi posunutými skoro na konci nosa v menčestrovom športovom saku, jednofarebnej košeli ladenej k saku a v kravate uviazanej na voľnejší manhathan. Pieskové, ľanové nohavice mu boli o čosi väčšie, hlavne v zadnej partii a na nohách mal nové mokasíny, farby tmavej bielej kávy. Pôsobil ležérnym, trocha unaveným dojmom. Ona, niečo medzi tridsať až štyridsať, s vystupujúcimi lícnymi kosťami, zmyselnou spodnou perou, nenamaľovaná a peknou súmernou postavou. Oblečená ako pacientka. Domáci župan a na bosých nohách biele, gumené, nemocničné vsuvky.

Nervózne a rozpačito čakali, kým dotelefonuje. Tá žena plakala, pomyslela si sestrička a počúvala pri tom pokyny mladého lekára, ktorého im na oddelenie poslali na stáž. Čo sa jej mohlo stať, čo od nej budú chcieť? A tento pekný doktorko by jej to mal radšej hovoriť osobne, aby sa mohla pritom pozerať do tých jeho nebovomodrých očí. Rada provokovala pekných a mladých praktikantov, vedomá si svojich predností, hlavne v oblasti hrudného koša. Napriek nízkej postave, silnejším stehnám a širšiemu pozadiu mala celkom aktívne skóre oproti ostatným, menej úspešným kolegyniam. Tohoto si rezervovala Marika, ale prvá jeho nočná pripadá na jej smenu, takže Marika..., good-bye baby, chi chi.

„Dobre, áááno ...... áno, čiže zajtra na nočnej. Dovidenia,“ konečne skončila.

„Želáte si?“

„No konečne si aj nás všímate,“ neodpustila si Vanda jedovatú poznámku.

Teo sa zatváril previnilo a nahodil tragický pohľad unaveného basseta.

Sestrička potešená očakávaním zajtrajšej nočnej s fešákom doktorom, poznámku blahosklonne prepočula a spýtavým pohľadom civela na Vandu.

„Priviezli vám sem z búračky jedného mladého muža. Len teraz pred chvíľou. Čo je s ním? Kde je? Ako mu je?“

„Počkajte, počkajte. Boli ste na centrálnom príjme?“ rutinne odpálkovala prvý pokus votrelcov, ktorí jej vždy pridávajú robotu, keď si môže v kľude vybaviť telefonát, alebo vypiť kávu. Teraz sa chcela s kamoškou podeliť o fantastickú správu zo spoločnej služby s mladším vydaním Brada Pitta.

„Vážená, nebudem behať hore dole, keď si myslím, že ho máte tu na oddelení. Pozrite sa láskavo do papierov, alebo niekoho zožente, ale ja sa s tadiaľto nepohnem, kým nebudem vedieť, čo s ním je! P_r_o_s_í_m,“ spustila naštartovaná Vanda a na znak, že to myslí vážne, založila si ruky na prsiach, až jej skoro vyskočili spod uvoľneného župana.

„Meno?“ skôr sa ich zabaví, keď ho pohľadá, pomyslela si.

„Róbert....“

„No, Róbert..., a ďalej?“

„Čo dofrasa tu máte letecké nešťastie a prijali ste desať Róbertov, že ho neviete v tých papieroch nájsť. Je to len pár minút, možno štvrť hodinka,“ podráždene zareagovala Vanda a uvedomila si, že jeho priezvisko vlastne nepozná.

Teo sa pomaly menil z basseta na nechápavého orangutána. Na akej fraške sa to vlastne zúčastňuje? Je sobota dopoludnie a on tu trčí v nemocnici so sexi ženou a asistuje pri pátraní po neznámom mladíkovi, ktorý mu ju pravdepodobne minulú noc pretiahol. A ona si neráčila zistiť ani jeho priezvisko.

„Takže prezvisko nepoznáte,“ skôr skonštatovala ako sa opýtala, a tým aj potvrdila Teove obavy.

„Zabudla som,“ zaklamala Vanda, „na tom však svet nestojí, či hej? Ešte raz. Pred chvíľou sem priviezli zraneného muža. Ja len chcem vedieť, kde je a čo mu je. Môžete mi v tom pomôcť, alebo sa mám rozbehnúť po chodbe a vraziť do každých dverí. Ešte ma nepoznáte, ale som toho schopná. A špeciálne dnes som schopná všetkého!“ presvedčivým pevným hlasom matky bojovníčky zaútočila na sestričku, ktorej tiež nebezpečne stúpal adrenalín.

„Slečna nám určite pomôže, len jej daj trocha času,“ zapojil sa Teo a ukľudňoval Vandu.

„Museli ho doviezť len prednedávnom z havárii na Stromovej ulici, buďte taká láskavá a skúste to nejako zistiť. Ideme si sadnúť na stoličku a počkáme. Slečna, veľmi sa o neho bojíme, urobte to pre nás,“ prehovoril ku sestričke najláskavejším hlasom, akého bol v tejto situácii, pripomínajúcej stredoveký veaudville, ešte schopný.

„Dobre. V papieroch nič nemám, možno je na operačke, alebo v ošetrovni. Počkajte tu, idem sa pozrieť,“ oznámila nakoniec a Vande sa zazdalo, že pri tom koketne žmurkla na skrúšeného Tea.  Potom dala do pohybu ťažký podvozok a rozvlnila pri tom impozantné poprsie, ktoré jej už o pár rokov bude skôr na obtiaž.

Teo mal na jazyku sto otázok, ale bál sa ich položiť, pretože vedel, aké budú odpovede. A tak tam len ticho sedel a cítil sa ako úplný idiot.

„Pána Jankoviča práve operuje náš pán primár. Ten má teda šťastie, že tu práve dnes je. Je v najlepších rukách. Nemusíte sa báť, ...“

„Ale čo mu preboha je?!“ netrpezlivo vykríkla Vanda.

„Aha, to som vám nepovedala?“ previnilo a koketne sa znova usmiala na Tea, až Vandu skoro vystrelilo zo stoličky a mala chuť tou malou subretkou zatriasť, aby sa prebrala.

„Má otvorenú zlomeninu predkolenia, nalomené dve rebrá, a už len nejaký menší otras mozgu a odreniny. Viac budeme vedieť, keď skončia, ale poviem vám, keď je pravda, čo hovorila kolegyňa z JIS-ky, mal z pekla šťastie. Chlapík, čo ho doviezol, jej opísal haváriu a na takýchto kaskadéroch máme väčšinou omnoho viacej roboty. Bude v poriadku. Je mladý a silný.“

Veď práve..., je mladý a silný. A ja som ...., radšej nedomyslel otrávený Teo a vybral sa pohľadať automat na kávu.