philov svet

     „Dofrasa ... , poplašená mládež!“ zanadával si pán Theodor Friedman popod nos a uskočil uháňajúcemu mladému mužovi z cesty. Mladíkove dlhé vlasy ho šľahli cez líce a pravé oko, ale ten si nič nevšímal. Naťahoval dlhé kroky a nebezpečne sa približoval ku frekventovanej štvorprúdovke, za ktorou sa rozprestieral rozsiahly mestský park..

     Teo sa rozhorčene otočil za rozbehnutým drzáňom, rukou si zakryl podráždené oko a ľavým sledoval už len dvojrozmerný obraz, zaváňajúci katastrofou. Akási hrozná predtucha, ktorá sa zjaví z hlbín neznáma, prebehla celým jeho telom a vyšľahla cez chodidlá, aby zapustila korene v mieste, na ktorom stál. Nikdy som nevidel soľný stĺp, ale možno autor výroku o jeho nehybnosti mal na mysli práve obraz, pripomínajúci Tea, ako s jedným rozšíreným okom, neschopný vydať ani hláska, z hrôzou sleduje osudové stretnutie kovu a mäkkých telesných tkanív.

     Vanda potlačila slzy, vrátila sa naspäť do kúpeľne a pustila studenú vodu do umývadla. Nechala ju odtiecť, a keď už bola dostatočne chladivá, nabrala si ju medzi dlane a priložila na sčervenané a podráždené oči. Zopakovala to pár krát, a keď tlak v očiach povolil a žilky sa stiahli, vyšúchala si studenú tvár do ružovej froté osušky, na ktorej zacítila povedomú vôňu mladého tela. To jej znova aktivovalo slzné kanáliky a zas pocítila ten zvláštny a nepríjemný slabý tlak v hlave niekde za nosom, čo jej neomylne signalizovalo, že sa znova rozplače. Stlačila si koreň nosa palcom a ukazovákom, pomyslela niečo o hlúpej sliepke a vrátila sa do kuchyne. Práve si sadala siahajúc po šálke kávy, keď začula kvílivý zvuk trenia gumy o hladký asfalt, následne náraz kovu na kov a vzápätí ďalší a ďalší.  Pocítila bodavú bolesť v oblasti, kde sa stretáva nos s úrovňou obočia, prevrhla plnú šálku ešte teplej kávy a rozbehla sa ku ani nie dva metre vzdialenému oknu.

     Niečo podvedomé v nej signalizovalo, že sa stalo nešťastie niekomu blízkemu, to racionálnejšie ju presviedčalo o štatistike a pravdepodobnosti. Na ceste priamo pod oknami zbadala naskladané v sebe tri autá pripomínajúce tvarom krátky detský vláčik, do ktorého koplo rozmaznané decko. Dva prúdy smerujúce do centra celkom stáli. V opačnom smere sa autá plúžili, ako veriaci na dedinskej procesii. Ostrila zrak a pátrala po príčine. Vtedy ho zbadala. Sedel niekým podopieraný, v tvoriacom sa hlúčiku ľudí. Jej nežný, ohrdnutý, nočný milenec. Srdce sa jej v momente presťahovalo do krku, rozbúchalo sa rýchlosťou letiacej rakety a silou zvonu vo veži Notre Dame. Rozum zostal kupodivu chladne uvažujúci. Dal povel nohám na presun k miestu , kde sa to všetko v zlomku sekundy odohralo. Cestou sa ukľudňovala, že sa nemohlo nič vážne stať, veď sedel. Nevidela žiadnu krv. Nie, nie, nič vážne sa nestalo. Je mladý, silný a možno to ani nebol on. Na tú diaľku sa celkom kľudne mohla pomýliť. Bežala ozlomkrky dole schodami.Na druhom poschodí stratila jednu papuču, druhej sa zbavila o poschodie nižšie už zámerne. Ako vybehla z brány, rovno vrazila do nejakého človeka, ktorý sa pozeral smerom k búračke a stratila rovnováhu. Akási ruka ju silne chytila za pažu a zachránila od hroziaceho pádu. Získala rovnováhu, chcela sa rozbehnúť a pokračovať v behu, ale záchranná ruka ju pevne držala ďalej. Mykla ramenom, ale nič. Otočila sa aby tomu niekomu zakričala, že sa ponáhľa a v tom zistila kto ju drží. Teo!

     „Pusti ma!!! Poď! Čo sa stalo?“ kričala a zároveň sa mu vytrhla zo zovretia. Utekala s nechápavým Teovým pohľadom v chrbte. Keď konečne dobehla na okraj cesty, narazila na zomknutú hradbu zízajúcich a po senzácii bažiacich čumilov. Rozrážala si cestičku, a keď sa ocitla na mieste medzi autami a diskutujúcimi, zaručene očitými svedkami, po zranenom nebolo ani chýru.

„Ten mladý bol blázon. Určite bol narkoman a nemal na dávku. Preto sa chcel hodiť pod auto,“ vysvetľoval okolostojacim postarší pán s paličkou a psom poskladaným zo všetkých rás, aké si len viete predstaviť. „Videli ste aké mal dlhé vlasy? Ja ich poznám ..., v našom vchode si to v zime pichajú..., hnusoby,“ ďalej trepal dôchodca uvedomujúc si svojich päť minút slávy.

"Hovno sa chcel zabiť! Prebehoval cez cestu a nevidel ten šedý Peugeot. Ten debil vodič vyletel z bočnej uličky, ako Fittipaldi," oponoval holohlavý štyridsiatnik s tetovačkou na ruke.

„Kde je ten chalan!!!“ zvrieskla Vanda tak hlasno, že zrazu všetko stíchlo a dedo skoro prehltol protézu.

„Ten červený Nissan ho nesie do nemocnice,“ nesmelo prehovoril asi štrnásťročný chlapec a ukazoval smerom do centra, na zadok vzďaľujúceho sa auta.

„Čo sa mu stalo?!“ chytila tínejdžra za plecia a dvakrát s ním zatriasla, akoby čakala, že z neho popadajú odpovede ako zrelé jablká.

„Mali by ste sa hanbiť. Teraz sa staráte čo mu je? Kde ste boli, keď sa nafetoval? Také matky by bolo treba...“, dôchodca si už zasunul protézu na miesto, chytil druhý dych a ani za svet sa nechcel vzdať hlavnej úlohy.

„Tak čo mu je, preboha?“ nevšímala si okolie, len túžobne očakávala odpoveď, že jej miláčik je v poriadku.

„Má niečo z nohou, nevedel sa na ňu postaviť, tak ho naložili do auta a viac neviem,“ skoro previnilo zaspieval puberťák s piercingom v obočí.

„Hovoril niečo?“ vyzvedala ďalej.

„Ehmm, nóó, že do piči, kurvy bohovej, a tak stále dookola,“ úprimne zaklincoval mladý.

     Až teraz si uvedomila, ako vyzerá. Neučesané vlasy, bosá, župan pootvorený natoľko, že sa ani nečudovala okúňaniu spovedaného chlapca.

     Musím ísť za ním do nemocnice. Začala logicky uvažovať. Je pri vedomí. Zlatý môj, je tak pri vedomí, že hreší ako pohan. To je dobre. Určite to nebude také vážne, ako sa na prvý pohľad zdá.

     Theodor sa na to celé prizeral a ničomu nerozumel. Začal si však dávať súvislosti pomaly dokopy. Najprv vybehol ten Sandokan. Skoro ho zhodil a spôsobil reťazovú reakciu, že by sa aj madam Curie mohla červenať. Vzápätí do neho vrazí nepríčetná Vanda a kričí ako zmyslov zbavená. Čo majú preboha tí dvaja spoločné? Čo sa dialo za dverami bytu, keď tu vonku zastavili mestskú premávku a zhromaždili viac ľudí, ako na mítingoch bicyklista Dzurinda, srandista Slota a feferón Béla dokopy?

     Chytila ho za ruku. „Máš tu auto?“ drsne sa ho spýtala, očakávajúc iba kladnú odpoveď.

„Samozrejme,“ ticho šepol Teo.

„Ideme do nemocnice!!!“ zavelila Vanda a vykročila bosou nohou, von z hlúčiku nechápavo sa prizerajúcich ľudí.