philov svet

     Andrein obojručný return z backhandovej strany bol taký prudký a presný, že Adam sa nielenže nepohol smerom k dopadu tenisovej loptičky, ale jej let ani poriadne nezaregistroval.

„0 : 40, hýb sa človeče“, kričala jeho smerom rozosmiata Andrea.

„No, no, len sa neposss....akra, čo to so mnou je? Ja podávam a ona má breakball. Keby len jeden. Ale tri. Má ich, lebo podávam ako postihnutý. Houby, nie je to v podaní. Ona je dobrá. Tsss. Hmm. Je dobrá. Veľmi dobrá. Priznaj si, že hraje ako Sabatiniová, a už sa neznervózňuj. Sústreď sa ty idiot, lebo prehráš nielen na body, ale aj na dojem,“ mrmlal si podráždene popod nos a odrážal ľavou rukou loptičku od antuky a pravou sa napriahal ku možno poslednému servisu v štvrtej hre.

     Čakal na ňu osprchovaný, preoblečený a hlavne, už konečne vnútorne vyrovnaný s prehrou. S prehrou v jednom zo športov, čo má tak rád. S prehrou so ženou. „Čo, ženou.... sopľanda mi to natrela“.  Pracne získaný kľud stál na hlinených nohách a aj tie začínali dostávať trhliny. „Už to nerieš, dobre? Bodka, finito, vége, fajront!“

     Mal pred sebou pol litra kofoly zmiešanej pol na pol s minerálkou a malými dúškami si ňou hasil smäd. Vysmiata Andrea objaviac sa vo dverách, hľadala ho blúdiacim pohľadom. Po chvíli ho zbadala a radostne sa rozbehla jeho smerom.

„Prečo si mi nepovedala, že máš doma šalátovú misu z Wimbledonu, ale nechala si ma trápne sa vyťahovať, ako rád hrajem, že sa nemusíš ničoho báť, a že ťa budem šetriť? Nechala si ma hovo....“

„Adam, bol si dobrý. Perfektne som si zahrala. Tak to nerieš“.

„Dobrý? Cítil som sa ako na strelnici. Ty si dobrá, čo..., vynikajúca!“

„Mala som ti povedať, že tenis hrávam už od piatich rokov. Ty si však prišiel zrazu s tým, že ma musíš vytiahnuť na vzduch, aby som niečo urobila pre svoje telo a hneď si navrhol tenis, že ho strašne rád hráš, a že aj ja si ho zamilujem .... atď atď atď.“

„Ešte dobre, že si aspoň povedala, nie síce celú pravdu, ale že si už raketu mala pár krát v ruke, ha, a tenis máš celkom rada. Potvora!“ polonahnevane a poloúsmevne odvrkol.

„Nóó, keby som ti povedala, že som bola dorasteneckou majsterkou Slovenska, tak neviem ako by si bol zareagoval. Radšej som zvolila hru na schovávačku a trošku ťa ponaťahovala. Hneváš sa?“

„Naučíš ma ten tvoj diabolský obojručný backhand?“

"Skoro všetko je v timingu, milý Adam."

"Takže timingu..... hmm..." 

Sedeli v Rotunde a vzájomne sa kŕmili vegetariánskou pizzou so spústou čiernych a zelených olív. Zapíjali ju striedavo minerálkou a suchým talianskym cabernetom, ktorý z miestnej archívnej vinotéky objednal porazený Adam na znak obdivu ku tenisovému majstrovstvu záhadnej Andrei. Samozrejme, že sa konal aj očumovací rituál v podaní malého Freda z kuchyne, po ktorom nasledoval zvláštny prídel šťavnatých olív a vzápätí pobavený smiech tejto sympatickej dvojice. Večer  plynulo prechádzal do mladej noci. Únava zo športového popoludnia spolu so skonzumovaným jedlom a alkoholom sa začala prejavovať v dlhších odmlkách príjemne plynúceho rozhovoru a striedavom zívaní oboch aktérov.

„Čo o tebe ešte neviem?“ vyzvedal Adam.

„Človek celý život spoznáva sám seba a aj tak s určitosťou nevie, čo môže od seba očakávať, tak čo by si chcel vedieť o mne po dvoch týždňoch?“

„Takže ešte aj filozof. Čím ďalej lepšie...“

„To bude tým vínom. Cítim, že mi stúplo do hlavy. Mali by sme pomali ísť, lebo o chvíľu ti tu celkom nefilozoficky zaspím.“

Rozhliadal sa po čašníkovi a vtedy ju zbadal. Sedela ku nemu obrátená chrbtom, ale zo svojho miesta jej mohol vidieť aj profil, keď sa nakláňala ku prísediacemu, aby mu energicky, ako to mala vo zvyku, niečo dôležité vysvetľovala. Pri stole okrem nej a načúvajúceho suseda sedeli ešte dvaja postarší chlapi a jedna unudená, tuctová štyridsaťpäťka. Nikoho z nich nepoznal.

Zrazu sa prudko otočila, asi aby privolala čašníka, ale oči nenašli pobiehajúceho pingla, no jej pohľadu neunikol Adam, ako na ňu neveriacky vytriešťa okále.

„Doboha, už len to mi chýbalo,“ zrazu mu prebehlo mysľou, neskoro však na akýkoľvek krycí manéver.