philov svet

Obul som si maratónky, do uší pustil Európu 2 a potom už len jedna noha striedala druhú v rutinnom bežeckom tempe. V diaľke nad baňou trónili fialové mračná. Vzduch bol teplý a ťažký ako zadok sira Eltona Johna. Vietor ho sem tam premiešal, veľmi to však nepomohlo. Po úvodných metroch dýcham pokojne a pravidelne. Niekoľko kilometrov bežím mestom. Áut je tak málo, že semafóry pokojne ignorujem. Konečne vbieham do lesa. Vzduch sviežo zavoňal ihličím. Z oblohy spadlo pár kvapiek, ale to bolo všetko. Ešte zhruba dvanásť kilometrov lesom do kopca, počítam, potom už len päť, svahom dole. Možno stihnem dobehnúť suchý. Že som sa mýlil, zistím o niečo neskôr. Oblakov pribúdalo a dostávali hrozivé sfarbenie. Nebo sa dramaticky menilo ako pri zrýchlenom filme. Konečne som vybehol hore. Tu les končil. Nad holou stráňou, zvažujúcou sa k mestu, ma vítala apokalyptická čierňava.  Za asistencie úvodných kvapiek dažďa som prebehol možno kilometer. Prvý blesk na seba nenechal dlho čakať. Tresol mi nad hlavou ako šľahnutím biča. V mobile som radšej nastavil flight mode, nech signálom nedráždim rozbesneného Perúna. Dážď zhustol a štipľavo dopadal na hlavu a plecia. O chvíľu už padali krúpy. Prvé, veľkosti lacnejších Swarovského kryštálov, tie ďalšie spôsobovali slušnú bolesť. Pár krát som schytal poriadny úder do hlavy a pliec. Blesky cvakali ako na Armaniho módnej prehliadke. Okolo mňa nič. Iba pole bez stromov, sem tam ker. Všade len  voda a lietajúci ľad. Takto asi vyzerá výrobník ľadu zvnútra. Uvedomil som si, že moje premočené vlasy sú najvyšším porastom v okolí dvoch kilometrov. To na pokoji nepridá. Bol som perfektným terčom. Aby toho nebolo málo, zdvihol sa prudký vietor. Hnal ma dolu kopcom, ledva som prepletal nohami. Prásk... prásk... vŕŕŕŕŕ... práááásk!!! Praskot vydávali nízko letiace blesky, a ja som si pripadal ako človek vo vani plnej vody, nad ktorou si pár nešikovných sadistov prehadzuje elektrospotrebiče pod napätím. Do toho vibrovaním protestoval mokrý minispotrebič, napájaný na šťastie len nevinnou batériou. Chcel som ju odpojiť, nech voda nenarobí fatálne škody. Samozrejme, počas behu. Super nápad. Ťažšia realizácia. Pozornosť som sústredil na mobil a vtedy sa to stalo. Balans na hrboľatom teréne. Vzápätí ma gravitácia zoznámila s ornicou. Telefón chvíľu letel, potom dopadol do špinavej kaluže. Ja som plesol ako vrece zemiakov. Zotrvačnosť je kurva vec, pomysleli si moje kolená a dlane, hladiace drsný terén. Nevšímajúc si rozodreté časti končatín, vylovil som utopený mobil. Celú akciu osvetľovali blesky za asistencie ľadového štrku padajúceho z oblohy. Prudký vietor bol len višňou na torte. Odpojenie baterky zodretými prstami mi trvalo prekvapivo krátko. Zvyšok cesty som odbehol už bez ďalších komplikácií, zanechávajúc za sebou krvavú stopu okamžite spláchnutú padajúcou hromadou vody.

Doma v sprche, pri vyberaní kamienkov z odrenín mi došlo, že som stratil slnečné okuliare, ktoré som si v tomto počasí nepochopiteľne, len tak zo zvyku nasadil na hlavu. Niekde teraz očumujú búrkovú oblohu. Rezignovane som vyliezol z vane, nepovedal ani hovno, masochisticky nalial do rán alpu a vybehol ich hľadať. Vonku sa počasie mierne umúdrilo. Krúpy schudli, blesky sa presunuli trochu ďalej, ale stále padal hustý dážď a fúkal vietor. Za pár sekúnd som bol opäť mokrý. Za štvrťhodinu som sa stretol s okuliarmi a o hodinu už suchý, popíjal silnú kávu vylepšenú o poriadnu dávku brandy. Večer zavolám Adamovi a Andrei. Pozrieme si spolu Wimbledon a ja niečo ľahké uvarím. Pozrel som si na kolená. Naposledy som ich mal také zodreté v desiatich, keď sme pretekali, kto zíde najrýchlejšie z kopca na bicykli bez držania. Nevyhral som. Skončil som druhý. A bicykel som musel odtlačiť s osmičkou na prednom kolese.