philov svet

     Adam s tmavými kruhmi pod očami a páliacou záhou sa po prebdenej noci v spoločnosti Jacka Danielsa konečne odhodlal vyraziť do protiútoku.

 „Ahoj, Sofia,“ v telefóne zahučal jeho hlas.

„Ale, ahoj..., kuriatko zmúdrelo?“

„To sa ma pýtaš na nejakú poondiatu pointu z La Fontaineovej bájky, či čo?“

„Vidím, že ťa humor neopúšťa..., chceš sa nebodaj dohodnúť?“

„Máš to nejaké pomýlené. Svoju možnosť dohody si odkopla a teraz za to pekne krásne zaplatíš, sliepočka!“

„Asi si neuvedomuješ svoju situáciu holúbok, niekto mi hovoril, že ťa postihla menšia nehoda...“

„Vedel som, že si to bola ty! Vďaka za ružu,“  usmial sa a zložil. Na jeden krátky telefonát bolo tej ľudovej ornitologickej terminológie až, až.

     Tušil, čo musí urobiť a tiež si uvedomil, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Síce, pokiaľ za každé svinstvo, čo mu Sofia ešte spôsobí ho obdaruje pichľavou ozdobou, tak ten ružový sad ani nie je tak prehnanou metaforou. Ale na veľkú dieru pomôže len hrubá záplata. Máš pravdu Samo, je čas bojovať! Schválne, či som ju ešte nezabudol?

“Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. 
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov “ošťatá.”
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom,” mrmlal si popod nos slovenskú klasiku a dával pritom kompromitujúce materiály do aktovky

     Róbert rozvalený v taxíku krížom cez zadné sedadlá sa nechal odviesť do nemocnice, kde mu už konečne dajú dole nepohodlnú sadru. Zbohom bandáž, ktorá si bola svedkom nášho krátkeho vzťahu s Vandou, adieu Vanda môj krásny a vášnivý sen. Je čas zobudiť sa. Zobrať do ruky foťák, vyraziť do prírody a do ulíc plných človečiny. Nafotím takú úžasnú fotosériu, že páni s National geographic budú škemrať o povolenie uverejniť jednu z fotiek na svojej titulnej strane.

     „Vanda???“ Teo prekvapený, že počuje jej hlas naprázdno preglgol a zvalil sa do kresla.

Ticho medzi nimi sa dalo krájať. Nástojčivá túžba počuť zamatový basbarytón viedol Vandu k impulzívnemu stlačeniu Teovho čísla, ďalej však nevedela ako pokračovať. Rozhodla sa, že si nebude nič vymýšľať. Sú dosť starí na to, aby si niečo nahovárali, alebo sa navzájom klamali vymyslenými dôvodmi.

„Teo, môžeš ihneď ku mne prísť?“

„Môžem,“ odvetil a vypol telefón. Konečne jedna dobrá správa. Cítil to z jej hlasu. Otvoril barovú skrinku a vybral dvanásťročnú brandy. Nalial si poriadnu dávku, na trikrát ju prelial hrdlom, starostlivo zatlačil korkový uzáver a flasku strčil do bočného vrecka saka. Netrpezlivo, potláčajúc vzrušenie odišiel z bytu.

     Alex sa vracal z golfového ihriska príjemne unavený a popri šoférovaní rozmýšľal, ktorej favoritke zo svojho diára zavolá. Dnešnú noc sa chcel nechať príjemne rozmaznávať ako arabský paša bez toho, aby musel aktívne zapájať svoj mozog, či telo. Len tak byť hýčkaný a obdivovaný, obskakovaný a obšťastňovaný. Výber sa mu zúžil na niekoľko submisívnych krások, ktoré by sa vedeli s radosťou zhostiť úlohy opatrovateliek. Jasné..., už to má. Zavolá Viki a Silvii. Na poslednom večierku, ktorý doma usporiadal sa trochu odviazali a náhodou ich vyrušil pri zaujímavej činnosti. Šiel si vtedy do spálne prezliecť poliatu košeľu a stal sa pritom svedkom ich vášnivého bozkávania. Mal ich už obe, ale naraz ešte nie. Použije osvedčený a vskutku primitívny scenár, na ktorom netreba nič meniť. Na tieto typy platí stále a stopercentne. Objedná nejaké morské špeciality, ktorým neodolajú, otvorí pár fliaš originálneho francúzskeho šampusu, jahody má v chladničke a šľahačku v spreji určite nepoužijú len na ozdobu pokrmov. Po vypitom alkohole ich sotva bude musieť prehovárať na spoločné lesbické hrátky, on sa pri tom nezapotí, a keď ho už prestane baviť pasívna úloha diváka, môžu sa povenovať aj jemu. Pri predstave dvoch párov skvostných kozičiek dekorovaných šľahačkou a ozdobených jahodou na každom kopčeku mu zazvonil telefón.

„Kramer... počúvam...“

„Pán Kramer, získal som tie zápisnice ako sme sa dohodli,“ sprisahanecky prehovoril z reproduktoru hlas patriaci bobrovi, čo s ním minule prehral štyri partie snoockeru.

„Ale prosím vás, nie že sa pani Rubinová dozvie, že ich máte odo mňa...“ plačlivo zatiahol a pokračoval „tá by ma bez mihnutia oka nechala zaživa stiahnuť z kože...“

„Sa ukľudnite človeče, lebo ma rozplačete..., doneste mi ich ráno do kancelárie a prestaňte fňukať...“

„Poslušný havko,“ uľavil si už do vypnutého telefónu „na čo som to myslel predtým ako mi ten ťulpas zavolal?“

„Aha..., kozičky... hmmm, paráda... a Rubinovú pošlem ku dnu čo nevidieť... ak bude v tých zápisniciach len zlomok toho, čo predpokladám. Tak a Titanic slečny Sofie je majstrovsky vyrobený a od zajtra aj pripravený vyplávať s ňou do studených vôd kriminálu.“