Alex sa nakláňal nad biliardovým stolom a s prižmúreným ľavým okom temer v úrovni perfektne natiahnutého zeleného plátna, poslal ráznym šťuchom čiernu guľu do otvoru protiľahlého rohu, čím vyhral aj poslednú, štvrtú partiu.
„Toto bolo čo?“ nechápavo sa začudoval podsaditý chlapík s očami vyvalenými od prekvapenia a teatrálne sa chytil rukami za vlasy ako by ich chcel vytrhnúť.
„Dvadsať krát štyri – osemdesiattisíc,“ sucho skonštatoval Alex.
„To nebola hra, ale hnusná lúpež!“ zaprotestoval bobor kňučiacim hlasom a zatváril sa akoby rozžuval limetku.
„Pozor na slová priateľu, som právnik. Aby ste nemali okrem finančnej straty na krku ešte aj žalobu za ohováranie a krivé obvinenie,“ zakontroval s úsmevom v hlase, ale oči mu schladli. Nemal rád situácie, v ktorých ľudia nezvládali prehru. Dvíhal sa mu z nich žalúdok. Narastala v ňom iracionálna, chladná zlosť. Niekedy prešla až do túžby dotyčného umlčať aj za cenu fyzického násilia. Vždy sa však ovládol. Tento pocit pravdepodobne pramenil z jeho nekompromisného postoja k neúspechu. U seba ho vôbec nepripúšťal, u druhých ho nechcel vidieť a hotovo.
„Dajme ešte poslednú hru. O všetko čo som prehral, dobre?“
„Nie..., už ma to nebaví. Do porazených a ranených zásadne nekopem?“ odložil tágo na stôl, odpil dúšok koňaku z bacuľatej napoleonky, demonštratívne zobral obálku, v ktorej boli vyhraté peniaze a pomaly ňou mával pred telom.
„Môžeme si však zahrať inú partiu, v nej budete určite úspešnejší.“
„?“
„Ponúkam všetky vaše prehraté peniaze, totiž chcem povedať, už moje peniaze, za tridsaťminútový úprimný rozhovor medzi štyrma očami, o ktorom sa nikto nedozvie, pán riaditeľ.“
„Nerozumiem:“
„Nevadí, pochopíte.“
„Hrajete tvrdo. Prečo mám pocit, že ma čaká niečo horšie ako bol tento prehratý snoocker?“
„To vážne neviem, veď môžete získať všetko späť a nič pri tom neriskujete.“
„Ako viete, že vám nebudem klamať?“
„Máte ma za hlupáka?“
„Čo chcete vedieť?“
„To znamená, že sme sa dohodli?“
„Keď ja neviem...“
„Čiže?“
„Ako ste vedeli, že vyhráte?“
„Som dobrý, ale to ste už zistili. A neodbiehajte stále od témy.. Áno, či nie?!“
„Tak teda dobre..., súhlasím.“
„Fajn, začneme ľahkou otázkou: dobre sa domnievam, keď tvrdím, že rozhodujúci balík akcií vašej spoločnosti prekvapivo nevlastní jej prezidentka predstavenstva pani Rubinová?“
„To nie je žiadne tajomstvo.“
„Veď vám hovorím, že to bude brnkačka.“
Komentáre
Tento štýl mi sedí.
teide,
ahoj Phil, zacina to byt zaujimave.
čokomilka,
phil
malážabka
phil, mi znesieme
len nám nalož, bez obáv ;-))
hm, zase si ma prekvapil :)
kaktus,
lulla,
ffb
Takže za 2,5 hodiny som prešiel
teide,
teda, phil