philov svet

     Vanda pomalými pohybmi zabalila pokrájanú knedľu do fólie, aby ju nakoniec v náhlom záchvate zúrivosti, celú vyhodila do smetného koša.

„Hlupaňa naivná. Môžeš čakať aj do rána!“

     Fúkla na sviečky takou silou, že horúci vosk sa rozstrekol po celom obruse, ale oheň nezhasol. Napľula si do dlane a začapila tie „hovadské“ sviečky rukou. Horúci vosk ju trochu popálil, ale čo to bolo, oproti jej rozžeravenému vnútru.

Namrzene chytila do ruky fľašu whisky a naliala do pohára dávku ako pre pohoniča. Tento zbytočný úkon si mohla odpustiť a napiť sa priamo z fľaše, pretože obsah pohára sa vzápätí ocitol v jej hrdle. Ako trucovité dieťa pokračovala v dolievaní pohára zlatohnedým mokom a jeho okamžitým likvidovaním. V jej počínaní bolo čosi zúfalo fatálne a hlúpe zároveň. Behom desiatich minút sa stačila rozplakať a preliať do seba polovicu sedmičky Four roses.

„Som krava. A to som si len nedávno hovorila, že pre žiadneho chlapa už nebudem revať.“

     Róbert odpísal sestre, nech pošle Simi spať, alebo k dvanástim mesiačikom na jahody, ale nech na neho určite nečaká. A vôbec, nech ho doma nikto nevyčkáva, lebo sám nevie kedy príde a či vôbec príde. Ešte tam niečo napísal, ale už ani sám nevie čo, lebo si to nepamätá a má to na háku.

„Chalani, musím ísť preč. Tu sú prachy...,“ vylovil z peňaženky štyri stovky a voľným pádom nechal dopadnúť na drevený stôl, „a jedneho, podľa možnosti najmenej spitého by som poprs... po–pro-sil ma dostrkať ku východu - slnka, ha, ha, a šupnúť do taxánu nu, nu, nu, nu,“ zanôtil na motív záhoráckej pesničky o Mackovi z Mauacek.

„Čo? Nikto? Ty vyzeráš taký celkom pri zmysloch, podaj mi tú barlu a poďme, lebo ak nevstanem teraz, tak tu už rovno môžem nocovať.“

     Keď ho taxikár oprel o múr vchodových dverí Vandinho domu, vežové hodiny kostola, niekde dolu v meste, odbíjali jedenástu. V teple taxíka a pri bluesovej muzike upokojujúco vypĺňajúcej interiér auta, odrazu pocítil, že dosť prebral. Narušené centrum rovnováhy mu spôsobovalo mierne točenie v hlave, podporené síce plynulou, ale zato dosť rýchlou jazdou, tohto, zrejme Schumacherovho obdivovateľa.

     Zahľadel sa na záplavu zvončekov a snažil sa niečo prečítať, ale hlavne si spomenúť na Vandine priezvisko. Konečne ho našiel. Neistým prstom, ale o to rozhodnejším úmyslom vsunul prst do otvoru v poškrabanom plexiskle, prekrývajúcom menovky a intenzívne zatlačil.

     Alex zobral do ruky vibrujúci telefón a meno volajúceho ho natoľko zaujalo, že trochu surovým spôsobom odtiahol blonďatú hlavu od svojich slabín a veľavýznamne si priložil prst k ústam. Miriame, či Michelle (a možno sa volá celkom inak a tak jej pre istotu hovoril po celý čas Broskyňka) sa to akosi nepáčilo, jemne zamraučala a poškrabala ho dlhými nechtami na vnútornej strane stehna. Inštinktívne nadvihol nohu a vrazil jej nechtiac kolenom do brady, až bolo počuť ako jej v spálňovom tichu cvakli bielučké zuby.

„Kramer, počúvam,“ prehovoril zo smiechom v hlase a pozoroval Broskyňku ako naštvatá vyskočila z postele a štíhlymi, dlhočiznými nohami vybehla z izby von. Guľatý zadoček jej pri tom nadskakoval ako dirigentská taktovka pri vojenskom pochode.

„Nevyrušujem vás Alex? Tuším sa na niečom dobre bavíte.“

„Pani Rubinová...“

„Hovorte mi Soňa, už som vám to vravela minule.“

„Pani Rubinová, zavolajte mi do práce v normálnu pracovnú dobu a dohodneme si stretnutie, ktoré posunie našu kauzu ďalej. Alebo máte niečo veľmi naliehavé?“

„Chcela som vás len počuť,“ úprimne odpovedala a sama sa hneď zarazila nad tým, čo vyriekla.

„Mám to brať ako ovplyvňovanie advokáta protistrany?“ opýtal sa začudovane.

„Prepáčte, zabudnite na to. Neviem čo mi to napadlo. Zavolám vám zajtra do práce. Dovi.“